Kráčam po poľnej ceste. Kráčam ľahko a rezko, lebo mám pred sebou v postroji zapriahnutého psa, s ktorým sme spojení ťažnou šnúrou. Slnko čoraz viac klesá, blíži sa k svojmu západu, a srsť môjho ťažného psa farbí krásne do zlatooranžova. V duši cítim pre tieto chvíle typické šťastie a radosť z prítomnosti ako málokedy, a miestami aj malú bolesť, ktorá je v porovnaní s tým pocitom krásy práve prebiehajúceho okamihu zanedbateľná. V týchto chvíľach sme tu len pre tento daný okamih, netrápi nás budúcnosť, neťaží minulosť, nič nie je dôležité, len tá prašná cesta, tie polia okolo, tie kopce v diaľke a ten blížiaci sa západ slnka s jeho paletou pomarančových a zlatých farieb, ktorými robí celý svet akýsi krajší, pokojnejší, hrejivejší.

A ešte jedny podobné okamihy sú podobne krásne, a to keď kráčam v zime po tenkej vrstve snehu, a drobné vločky padajú na chrbát mojich psov, a netopia sa, ostávajú tam, zdobia ich bielym popraškom, a psy sú v pohybe, nie je im zima, ťahajú, usmievajú sa, pracujú či sa aj ulievajú, vtedy je krásna aj moja inak nie veľmi obľúbená zima. Vtedy necítim chlad, ale mám zo snehu radosť ako malé dieťa, a želám si ho ešte viac, ešte viac na chrbte mojich psov, a želám si ísť na psom záprahu po pustej pláni až do diaľky. A v tejto peknej chvíli si uvedomujem, že Boh je tu vždy so mnou, že Mu za danú chvíľu veľmi ďakujem, lebo aj touto chvíľou mi dáva zmysel a ukazuje smer, lebo aj touto chvíľou mi dáva všetky prítomné poklady, pohľady a dotyky prírody, ročných období a svojho stvorenstva, ktoré stvoril aj pre mňa, aby som sa v ňom mohla kochať, tešiť sa z neho a užívať ho, pretože všetka tá krása a múdrosť prírody - Božieho diela je tu aj pre mňa.

Aj tie vločky, aj tie psy, aj to, čo drieme pod snehovou perinou a stuhnutou hrudou hliny, aj to, čo bude na jar rašiť, zelenať sa, kvitnúť, a v lete zurčať, hriať a páliť, čo bude na jeseň farebné a voňavé po dyme a vlhkosti zeme, že to všetko môžem cítiť, vnímať a väčšiny z toho sa dotknúť, a že mi je dopriate mať dve zdravé ruky, dve zdravé nohy a pár svojich psov, a že existencia hriešneho ľudského pačerva má zmysel, a že ten pačerv môže byť šťastný, tak vtedy viem, že nič nie je zbytočné, a že nám bude odpustené. Ďakujem Mu za všetko, čo mám. A za všetkých.

A teraz trochu svetskejšie.

Moja láska k zvieratám prepukla, keď som mala šesť rokov. Bývali sme žiaľ v paneláku, a tak jediné zvieratká, ktoré mi rodičia dovolili, boli najprv rybičky, potom džungarský škrečok, a o niečo neskôr morské prasiatka. Dodnes si pamätám dátum, kedy som dostala svoje prvé morčiatko Miša, hoci to bolo v roku 1993. Pamätám si, ako sme ho boli kúpiť v chovprodukte, ako sme ho niesli v papierovom vrecku domov v električke, aký bol plachý a smiešny, keď sme ho doma vypustili. Na tieto okamihy nikdy nezabudem.

Ako aj na okamih, keď ma otec zobral ako cca 6 ročnú do ZOO. Na konci prehliadky sme na lúčke pri bufete zbadali poníka, na ktorom sa vozili deti. Volal sa tiež Mišo, bol čierno-biely, papal jabĺčko, až mu šli z papule penivé sliny, a takí nejakí chlapi mu dávali zo žartu ochutnávať pivo. Bola som poníkom fascinovaná, s láskou som ho hladkala. Potom ma na neho dokonca na chvíľu vysadili. Keď poník urobil krok, bolo ťažšie sa na ňom udržať, trochu som sa bála. Bola som na ňom len krátko, bolo mi lepšie pozorovať ho zo zeme a hladiť. Poník krásne voňal, ako voňajú veľké bylinožravé zvieratá. Jeho vôňa mi ostala na ruke. Celú cestu domov pešo aj v autobuse som držala zavretú ruku v päsť, aby mi tá vôňa vydržala čo najdlhšie, a aby som mohla doma mame ukázať, ako vonia poník. Moje srdiečko plesalo. A plesá odvtedy vždy, keď ucítim vôňu hospodárskych zvierat, sena, slamy, obilia.

Od týchto čias prešli desiatky rokov. V mojej duši sa vo vzťahu ku zvieratám nič nezmenilo. Musela som si však veľa počkať, veľa vo svojej mladej duši vytprieť, a veľa toho skúsiť, kým som sa dostala do inej etapy života. Tiež mi dlho trvalo, kým som našla Pána a ozajstnú vieru, vďaka ktorej som sa neskôr dostala z dna.

V r. 2002 som dostala od kamarátky svojho prvého laboratórneho potkana. V r. 2003 som začala chovať morčatá plemien americký teddy a anglický crested, ktoré boli vtedy na Slovensku ešte vzácne. V tomto roku som si kúpila aj svojho prvého vlastného psa - žltú labradorku Leu. V r. 2007 som založila chovateľskú stanicu laboratórnych potkanov Moon Starr. V januári 2009 vznikla na Slovensku prvá organizácia združujúca chovateľov morčiat, ktorej som sa stala predsedom. Bola to Základná organizácia chovateľov drobných hlodavcov - morčatá, ktorá patrila pod Slovenský zväz chovateľov. Vo funkcii predsedu som dlho nezotrvala, prenechala som ju zanietenejším a flexibilnejším ľuďom. Morčatá som chovala ešte niekoľko rokov, a tiež laboratórne potkany, mačky a psy. V priebehu rokov som sa kynologicky vyprofilovala. Zažila som rôzne plemená a rôzne psie povahy, vyskúšala som rôzne psie športy. Veľa som sa naučila, okrem iného aj to, že človek musí zostať sám sebou, a nehrať sa na niečo, čím nie je. Vtedy to vo vzťahu človeka a psa najlepšie funguje. Keď má človek pokoj v duši, a je autentický. Vtedy sa, vďaka úprimnosti k sebe samému, časom dopracuje aj k tomu správemu plemenu či plemenám. Mačičky mi dali tiež veľmi veľa, a tiež som sa veľa naučila o ľuďoch a nesprávnych veciach v určitých chovateľských a výstavných kruhoch. Časom som vykročila tým správnym smerom, po inej ceste.

V r. 2019 sme si zaregistrovali farmu "Pokoj v duši". Tento názov nesie aj naša chovateľská stanica. Je to také moje krédo, niečo, o čo sa v živote snažím, a čo považujem za veľmi dôležité. V r. 2020 sme si zadovážili naše prvé ovečky a králiky. Tak som sa postupne od detstva, cez dospievanie, do dospelosti prepracovala cez drobné hlodavce k hospodárskym zvieratám. K ich vôni, ku koseniu kosou, k sušeniu sena, kydania hnoja, a tiež k pestovaniu, záhradníčeniu, výrobe džemov, a tak ďalej. K veciam, po ktorých som vždy túžila. Nenachádzam slová, ktorými by sa za to všetko dalo dostatočne poďakovať. Za moju rodinu, za strechu nad hlavou, za zdravie, za všetky zvieratká, zážitky, prácu, náplň, vône... ĎAKUJEM.

Miroslava Vicenová

_______________

Bože, daj mi jasnú myseľ, aby som sa dokázal zmieriť s tým, čo zmeniť nemôžem, aby som mal odvahu zmeniť to, čo zmeniť môžem, a aby som jedno od druhého vždy rozoznal.

Sv. František z Assisi