Pole neorané

Ja som pole neorané, nedám sa Ti napiť z dlane,

ja som pole neoranča, nedám Ti kus pomaranča.

Ja som človek trochu divý, čo je občas veľmi clivý,

ja som oheň, dážď a hromy-blesky,

nerobím však žiadne tresky, ani rybie šaláty,

v rukách zvieram opraty, krotím nebo, krotím zem,

krotím ťažko samu seba, aby ste mi rozumeli,

na to pevnú vôľu treba.

Ja som pole neorané, nemám srdce polámané,

hoc´ boli časy, keď som mala, bola som však ešte malá.

Dnes som možno trochu veľká, nebaví ma žiadna telka,

nebaví ma faloš, pretvárka a lož,

čo je horšie, strácam záujem i o súlož.

Mladosť kamsi pominula, kríže sú už boľavé,

ťažko sa mi zohýba, pole nie je zorané.

Roky kamsi utiekli, koláče sa pripiekli, múzy stíchli,

polámané ideály niekde v kúte ticho zývli.

Ja som pole neorané, nemám rany zalátané,

mám pár jaziev na duši, z čoho, to nik netuší.

Do mňa nikto nevidí, občas nieko závidí,

niekto iný nenávidí, niekto ma má možno rád,

nedá mi to nikdy znať.

Ja som pole divé, pusté, občas je to riadne husté,

ja som pole, samý pýr, nenesie sa dobrý chýr.

Ja som pole úplne krásne, hučia o mne trúby hlásne,

ja som pole z vlčích makov, občas stretnem veľkých pakov.

Ja som také políčko, čo má klasov máličko,

mám však veľa nádeje, trochu pauzy prospeje.

Nemám ovsa, nemám žita, myseľ sa ma niečo pýta,

odpoveď ja poznám dobre, k oblohe ja zraky upriem,

zbadám na ňom Pána, už viem, prečo nie som pooraná.

Lebo som to proste ja, tak nevinná a i skazená,

bo som divá, svojská, tvrdá sťa ten samorast,

môj Pán ma však takú rád.

Mirra Starr, 10. 06. 2008

__________________________________________________________________________________________

Pani Ropucha

Bolo to dávno, keď bol pomarančový kvet ešte v plnom rozpuku, boli to doslova státisíce rokov, teda vlastne neboli, ale mne to tak pripadalo. Akoby na začiatku evolúcie niečo vzniklo a postupne sa to pretransformovalo do akéhosi čudného elementu, o ktorom nikto nič netušil, aký v skutočnosti je a čo má v skutočnosti za lubom, aké je jeho pradávne poslanie. On, ten pomarančový kvet má mnoho-mnoho tvári a mnoho-mnoho prívlastkov a rôznych modifikácii, ale pre mňa to bude vždy len jeden, hoci ním môžem myslieť aj sto rôznych prvkov alebo osôb, tá prapôvodná podstata bude vždy len jedna, a síce moja hlboká túžba po duchovných, morálnych a citových hodnotách, síce trošku viac liberálna, než by sa dalo dočítať v starých knihách a trochu viac konzervatívna než ľahké ženy stojace na ulici, ale v každom prípade už trochu pozmenená mojimi skúsenosťami, ktoré mi pridelil sám život, ktoré i keď sa niekomu zdajú bohaté, sú len zlomkom toho, čo ešte prežijem a len malým trestom za to, čo si v skutočnosti zaslúžim, lebo moja myseľ je skazená a moja nenávisť každou sekundou ničí to úžasné dielo, čo som sa snažila vybudovať, a ktoré som mala takmer už kompletne hotové, nebyť tých rušivých elementov, ktoré to všetko pokazili. 

Nebyť mojej hlúposti, a keby som si trochu viac cenila to, čo som mala, tak som mohla mať všetko, čo som pre zatmenie mysle stratila. To, čo som kedysi obhajovala dnes viním za to, kde teraz som. Láska, ktorá ma opantala a dala mi najprv veľmi veľa, kvôli nej som všetko stratila a teraz cítim, že už takto nemôžem ďalej existovať a márne sa snažím vrátiť všetko späť aspoň takou rýchlosťou, akou sa to zomlelo, ale cesta späť bude trvať roky, možno i desiatky rokov a možnože treba pripustiť i tú alternatívu, že sa návratu späť už nedožijem, ale to len za prípadu, že by sa stalo niečo hrozné, čo sa dúfam nikdy nestane. Sama som si túto trpkú kašu navarila, sama sa z nej musím dostať. Lenže teraz to už nie je také jednoduché ako predtým. Nie je už také jednoduché vyskočiť z hlbokej studne ako do nej bezhlavo skočiť. O tom by nám vedela porozprávať veľká Pani Ropucha, ktorá sa onoho dňa vyhrievala na poslednom októbrom slniečku, predtým, než sa uchýlila k zimnému spánku...

Ako som už spomenula, bolo to jedného októbrového dňa, na tú dobu ešte dosť teplého a slnečného, hoci po ránu už sviežeho, no slniečko hrialo takmer ako koncom augusta, čo tešilo všetky duše, ktoré milovali leto a teplo z celého srdca a zároveň ich zarmucovalo, lebo tých posledných pár horúcich lúčikov im dávalo vedomie, že čoskoro príde zima a všetko krásne sa rozplynie v zahalení ľadového mrazu, studeného snehu a polárnej žiare. 

Možnože niekoho oku takáto beloba lahodí, ale pre väčšinu bytostí zo živočíšnej ríše je takéto čosi ako zlý sen, najmä pre tých, ktorých telesná teplota nie je stála, ale premenlivá podľa teploty okolia, hovoríme im studenokrvné živočíchy, tak tie naozaj v takýchto podmienkach trpia, lebo ich životné funkcie sa s klesajúcimi teplotami spomaľujú, svaly tuhnú, ich vnútorná teplota taktiež klesá, spomaľujú sa ich pohyby, tráviace procesy, tep srdca, biologické hodiny začínajú tikať čoraz pomalšie a studenokrvná bytosť sa musí uchýliť k zimnému spánku do chráneného priestoru, aby bola schopná prežiť. No ešte pred tým si musí vytvoriť určité zásoby podkožného tuku a živín na zimu, aby tých niekoľko mesiacov, čo strávi v stagnácii malo jej telo energiu aspoň na vykonávanie základných životných funkcií ako sú dýchanie, práca srdca, prirodzená regenerácia buniek a iné, na ktoré by sa bolo najlepšie spýtať skúseného zoológa.

Tak takto podobne bola na tom aj Pani Ropucha, ktorá, ako som spomínala, sedela si neďaleko stojacej bažiny na okraji mesta na plochom sivom kameni, vychutnávala si tie lúče omamného hrejivého slniečka a meditovala. Ono mnoho ľudí považuje žaby za odporné, slizké, škaredé, odpudivé zvieratá, mnoho ľudí sa ich štíti a myšlienka, že by sa ich mali čo i len dotknúť, je pre nich hrôzostrašná a neznesiteľná. No ale žaby sú naozaj iné, než za aké ich títo prehnane pedantní ľudia pokladajú. Žaby sú veľmi múdre, inteligentné, šikovné a majú bohaté životné skúsenosti. 

Sú nenápadné, či už sedia v tráve, v kroví, pri brehu rieky alebo potoka, mnohokrát by sme sa nazdali, že je to len kameň alebo hrudka hliny a ono to je v skutočnosti šikovne zamaskovaná žabka, ktorá potichučky čučí a sleduje okolie. Sleduje ho tak precízne, ako nevedia ani ľudia, lebo žabka je malá, tichá, všetko vidí a počuje, reaguje na sebemenší záchvev alebo otras zeme, čo u človeka nehrozí, lebo ten je už natoľko precivilizovaný, že už nevníma ani hukot áut, búchanie vlaku po oceľových koľajniciach, zvuk lietadla trhajúceho oblaky, ani zavýjanie sanitky alebo policajného auta. Človek už nevníma ani vlastné kroky, ani klopkanie podpätkov na sivom asfalte posiatom bielymi kamienkami, ani slová svojich blízkych, lebo má ustavične veľa roboty a kamsi sa ponáhľa a nemá čas sa ani poriadne zastaviť, posadiť sa, oddýchnuť si, započúvať sa čo i len do vlastného ja... No ale nie všetci sú takí. Existujú ešte aj výnimky, existuje ešte niekoľko ľudí, ktorí vyznávajú akési prapôvodné hodnoty, ktorí hľadajú v prírode a vlastnom duševnom pokoji relax, oddych, úľavu, čerpajú z nej silu, energiu, skúsenosti. 

Takíto ľudia sú bližšie k zvieratkám a zároveň sú vývojovo ďalej než tí, ktorí už na tieto hodnoty dávno zabudli, alebo tí, ktorí ani nevedia alebo nechcú vedieť, že takéto čosi vôbec jestvuje. Takže môžeme bez obáv povedať, že zvieratká tu boli dávno pred nami a budú ešte aj dlho po nás, lebo jedine oni sú samé o sebe tak vyspelé, že vedia i samy, kde majú nájsť, čo hľadajú, vedia, čo je dôležité, aby prežili, vedia, kde hľadať útočisko, komu veriť a pred kým utekať, vedia si vážiť život a jeho dary, svoje vlastné plody, svoje potomstvo, vedia nájsť ten kľud a relax, ktorý sme my už stratili a hľadáme ho kdesi inde, než by sme mali. Takže jedine oni sú skutočnými morálne vyspelými bytosťami. 

A isto aj duševne, lebo vedia, čo my nevieme, vedia komunikovať bez slov, prostredníctvom telepatie, echonavigácie, pohľadov, pohybov, pachov. A isto majú aj svoje duchovné hodnoty. Tie, ktoré ich už po desaťtisíce rokov držia pri živote, zabezpečujú ich vývoj, premeny, prispôsobovanie sa a schopnosť zdokonaľovať sa z generácie na generáciu. Patrí im všetka česť. Nie nadarmo sú predmetom rôznych mytológii vyspelých civilizácii, nie nadarmo sú našimi spoločníkmi, nie nadarmo sa nám snažia zanechať akýsi odkaz z minulosti, nevyhnutný k prežitiu do budúcnosti.

Tak si sedela tá ropucha na tom kameni a premýšľala, aká je už vlastne stará. Premýšľala nad tým, čo všetko už ona vo svojom dlhom-predlhom živote videla, čo všetko už zažila, koľkokrát sa už sklamala, koľkokrát už padla na dno a postavila sa opäť na nohy, koľkokrát si myslela, že už nastane jej koniec, keď tu sa jej vždy pritrafila nejaká šťastná náhoda, ktorá jej zachránila kožu. Len jedno ešte neprežila, jedno, čo prežiť túžila a celý život si to vrúcne priala, jedno, za čo by dala i to posledné – aby ju niekto pobozkal. Zvyklo ju bozkávať slnko svojimi zlatými lúčmi, zvykol ju bozkávať vietor a hladiť jej vlhkú lesklú pokožku, zvykla ju bozkávať voda a chladiť jej rany, ale ešte nikdy ju nepobozkala žiadna živá bytosť. Nestretla ešte vo svojom živote žabiaka, ktorý by jej vyznal lásku, nestretla ešte toho pravého, hoci bola už stará, prestará. Lebo žabiaci sa bozkávajú neradi a neradi prejavujú svoje city, lebo žabiaci sú chladní a neradi vytvárajú dlhodobé záväzky. 

Žabiaci s obľubou striedajú partnerky ako na bežiacom páse, sú šarmantní, okúzľujúci a zvodní, ale neradi zotrvávajú dlhšie v tom istom domčeku. Takýchto mala už Pani Ropucha veru dosť, na takýchto mala už viac spomienok, než by bolo žiaduce, táto stará žabka túžila len po úprimnej láske a trvalom vzťahu, ktorý by ju na staré kolená trošku pozdvihol a držal ju nad hladinou, aby zmiernil jej smútok, jej starobu, vrásky na jej hnedej pokožke, aby mohla na sklonku svojho života skonštatovať, že bola naozaj šťastná a jej život stál za to. 

Tak ako na ňu dopadali tie hrejivé lúčiky slniečka, zrazu ich čosi zatemnelo a žabinu tvár zastrel tieň. Prekvapene dvihla zrak smerom hore a uzrela mladého muža, ako stojí nad ňou a potichu sa usmieva. „Aká zvláštna žabka“, povedal polotichým hlasom „pozeráš na mňa, ako keby si mi chcela niečo povedať.“ Dodal vzápätí. Jeho pohľad bol prívetivý, mäkký, bolo vidno, že nie je zlý človek. Hoci bol vysoký a mnoho ráz väčší ako Pani Ropucha, nabrala v sebe tej odvahy a odvetila mu: „Veď ti aj chcem niečo povedať, milý môj.“ Mladý muž zbledol, zatváril sa, akoby doňho udrel hrom a bojazlivo sa poobzeral okolo seba s myšlienkou v hlave: „To nie je možné! Veď tu nikoho okrem tej žaby nie je. Kto to mohol povedať? Čo mi už načisto šibe?“ 

A žabka mu odpovedala so šibalským úsmevom: „Tak teda, porozmýšľaj, kto by tu tak asi mohol hovoriť. Žeby tá tráva okolo? Alebo tamten strom? Možnože to bol ten kameň, na ktorom sedím? Alebo??“ „To nie je možné!! Ty hovoríš ľudskou rečou?!?“, užasol mladík. „Tak, tak, konečne ti to došlo. Ja hovorím. A prečo by som aj nehovorila? Azda nemám jazyk?“, pokračovala žaba s trošku urazeným tónom v hlase. „Ale, ale, áno, máš jazyk, isto, veď si žaba. Ale ako je možné, že hovoríš? Že nekŕkaš alebo nekvákaš, alebo nevydávaš iný zvuk, ale že hovoríš ako človek a ja ti rozumiem?!“, pýtal sa zarazene, zapálene, so strachom a túžbou po poznaní v hlase. „A rozumel by si mi, keby som kŕkala alebo kvákala?“, spýtala sa žabka uštipačne. „No, nerozumel. Ale nerozumiem ani tomu, prečo hovoríš ľudským hlasom. Ty si nejaká virtuálna počítačová hračka, že?? Slušný trik, musím uznať. Kto ťa tak dobre naprogramoval? A ako autenticky vyzeráš! Si na diaľkové ovládanie? A aké máš napájanie??“, pýtal sa horlivo mysliac si, že mu konečne začalo svitať. Že je to len nejaký trik jeho kamaráta, počítačového maniaka, že si z neho spolužiaci robia srandu. 

Už mu bolo všetko jasné. „Si ty len sprostý chalan!“, povedala žaba, ale už naozaj urazene. „Čo tvoj rozum už dokáže rozmýšľať len v rovine výpočtovej techniky? Myslíš si, že všetko sú len plasty, kovy, kábliky, integrované obvody, mikročipy? Tak to si fakt chytrý! Ale sa pozri okolo seba, ty hlupák! Myslíš, že tieto stromy, tento potôčik, táto tráva, všetko tu navôkol, že aj to je len umelá počítačová realita? Že potok hučí, lebo má v sebe zabudovanú zvukovú kartu a niekde tam v tej bútľavej vŕbe sú zabudované reproduktory a vďaka tomu ten žblnkot počuješ? A že ja som len akýsi technický výtvor?? Tak sa čuduj svete, ale som živá, živá ako táto zem, ako táto príroda, som z mäsa a kostí, dýcham, hýbem sa, prijímam potravu, plávam a lovím hmyz... Som normálna živá bytosť!! Ako aj ty, lenže o niečo inteligentnejšia. A aby si veril, tak sa pozeraj!! Obrátila sa chlapcovi chrbtom a ani nevedel ako, skočila do vody a viac jej nebolo. 

Ostal po nej iba malý krúžok na hladine jazierka, ktoré bolo na kraji potôčika, kde voda viac stála ako tiekla. Chlapec si začínal myslieť, že má horúčku a blúzni, alebo, že sa mu to len sníva, tak strašne sa bál, nevedel, čo sa to robí, aj by chcel uveriť, ale nemohol, bránil mu v tom jeho racionálny rozum. Díval sa na to miesto, kam skočila žaba, ostril svoj zrak na ten jediný bod, ale nech sa díval akokoľvek, nič už viac neuzrel. A všade bolo akosi tichšie a akosi sa začalo ochladzovať. Mal husiu kožu od zimy aj od toho prekliateho strachu, ktorý sa zmocňoval jeho mladej duše a búral jeho mužské ego. Nemohol pochopiť, ako to mohla tá žaba všetko povedať, cítil sa ako vo sne, ako v čudnej rozprávke. Nebol schopný sa pohnúť z miesta, len civel a civel na hladinu a stál tam ako prikovaný. 

Už sa ho po chvíli zmocnil pocit, že to bol len prelud, keď tu v tom sa vynorila z vody žabia hlava. Dívali sa na seba, nemo, placho, veľavravne, dívali sa na seba, čítali jeden v druhom, zbierali v sebe odvahu, kto skôr prehovorí. Žaba urobila veľký skok a vyskočila z vody opäť na ten kameň, kde predtým sedela. Žmurkla na chlapca svojimi veľkými žltohnedými očami a spýtala sa: „Tak už veríš?“ Chlapec mlčal. „Veríš, že som živá?“, opakovala žaba. „Ja, ja neviem...“, povedal udivene mladík. „Takže už nie si stopercentne presvedčený, že som nejaké tamagoči?“, spýtala sa žaba pochybovačne. „Nie, nie. Ja vôbec neviem, čo si mám o tom myslieť. Vyzeráš tak prirodzene, tak ako normálna žaba. Skáčeš, plávaš, potápaš sa, tvoja koža má slizký lesk, máš veľké, múdre oči. Ale rozprávaš! Ty rozprávaš a si žaba! A tieto dve veci mi nejdú absolútne dohromady.“ „A čo keď som len vodotesná naprogramovaná atrapa?!“, podpichla ho žaba. „To nebudeš. Disponuješ priveľkou slovnou zásobou, hovoríš príliš jasne a inteligentne, máš dokonalé pohyby... 

Také niečo sa nedá napodobniť. A hlavne tie oči...“ „Moje oči??“, spýtala sa žaba, teraz už mäkko až napoly zamilovaným hlasom. „Áno, tvoje oči. Sú tak múdre, tak hlboké, plné skúseností, plné života, radostí i útrap, sú ako oči staršej ženy, ktorá sa musela sakramensky prehrýzať svetom. Taký pohľad som u zvieraťa ani u človeka ešte nevidel. Teda, raz u veľmi utrápeného človeka. Ale to sú boľavé spomienky“, povedal zamyslene. „Boľavé spomienky? Tých mám na kilá.“, povedala žaba. „Takže aj ty cítiš bolesť? Myslím, tú citovú, emocionálnu bolesť, zranenie, sklamanie.“ „A čo si si myslel? Že zviera nemá city? Že je hlúpe, že koná len inštinktívne, že je závislé na človeku a nemá vlastné JA?? Tak to je veľký omyl. Zvieratá sú mnohokrát citlivejšie než vy, ľudia. Len to nedávajú najavo. Lebo ak by to najavo dali, neprežili by. A pud sebazáchovy, to ti je silná vec, môj milý chlapče.“ „Žaba, ak sa smiem spýtať, ty často takto oslovuješ nič netušiacich ľudí, čo si vyjdú na prechádzku k potôčiku?“ „Chlapče, ver alebo never, urobila som to dnes po prvýkrát.“ „Po prvýkrát? A čím som si to zaslúžil?“ 

„No, vieš, môj milý, som už stará žaba, stárá-prestará a rozmýšľala som dnes veľa nad sebou a svojím životom. A tak som sa nazdala, že už mám dosť toho skrývania sa, že som v živote ešte nebola naozaj šťastná, že odhalím, čo je vo mne skryté a dám svoje city na povrch zemský von, nech sa ich dozvedia všetci a pre mňa za mňa aj celý svet. Že konečne niekomu o sebe poviem. Niekomu, kto nie je zviera, niekomu, kto je iný, že si len tak náhodne niekoho vyberiem. Lebo už ďalej ma nebaví hrať sa na nemú tvár.“ „Ale prečo si si vybrala práve mňa???“, spýtal sa mladík udivene. „Lebo som cítila, že si dobrý človek.“ „Ako si to cítila?“ „V tvojej hlave boli pokojné myšlienky a plynuli z teba do okolia jemné, nerušivé vibrácie.“ „No ale ako si to cítila?“ „Cítim to vo svojej duši a mysli. Nepotrebujem počuť slová, ako vy, ľudia a na základe nich súdiť druhých. Hoci tie slová často skresľujú, lebo vy ste tie najneúprimnejšie bytosti vo vesmíre. Mne stačí cítiť. Hlboko, vo svojom vnútri. Lebo viem počúvať samu seba. Čo vaše ľudstvo už dávno nevie.“ 

„Znie to smutne.... Žaba, ak sa smiem spýtať, ako sa voláš? Teda, ak máš nejaké meno.“ „Hovoria mi Pani Ropucha. Som v širokom okolí najstaršia žaba. Mám toľko rokov, koľko je kvapiek vody v mori... Všeličo som už videla, všeličo počula a všeličo zažila. Keď o tom iným žabám rozprávam, nechcú mi ani veriť.“ „Tak Pani Ropucha, teda. Ja som Alan. Alan Koteš.“ „Teší ma, Alanko. Vidíš, ešte pred pár minútami by si sa nenazdal, že sa budeš niekedy rozprávať s obyčajnou žabou. A teraz sa pozri, ako si tu švitoríme!“ Žabina tvár bola jasnejšia, s radostnejším výrazom a ľahkým úsmevom. Bola rada, že oslovila človeka, ktorý, hoci sa tak na prvý pohľad nezdalo, bol celkom milý a rozumný. A takých je veru málo. 

Zafúkal studený vietor a žaba náhle posmutnela. "Čo ti je, prečo si zrazu taká smutná?", spýtal sa Alan. "Vieš, každý rok o tomto čase sa už pripravujem na zimný spánok alebo už niekedy aj hlboko spím, podľa toho, aké je počasie. No tento rok cítim čosi zvláštne. Cítim, že mám málo energie, že moje svaly sú už stuhnuté a mám pocit, že už zaspávam naposledy." "Ale prečo?", pýtal sa Alan. "Som už stará, je normálne, že môj čas sa napĺňa. Ale mrzí ma, že mám v hlave ešte toľko myšlienok, mám ešte toľko cieľov, toľko by som ešte toho chcela stihnúť... Ale už nebude kedy. A čo ma trápi najviac, čo mi bráni v kľude odísť či už na zimný spánok alebo aj z tohto sveta je to, že som ešte nesplnila svoje poslanie.“ „Aké je to poslanie?“ „No, ono to nie je ani tak poslanie, ako zmysel môjho života. Veľmi, veľmi som to chcela dosiahnuť, ale sa mi to nikdy nepodarilo.“ „Čo také?“ „Túžim byť ľúbená a ľúbiť. To je to jediné, čo som v živote naozaj chcela prežiť a o čo som vždy skutočne stála. Hoci som už mala srdce zlámané mnohokrát, mňa ešte nikto nikdy neľúbil.“, povedala nešťastne so stareckou múdrosťou v hlase. „Možnože ťa niekedy niekto ľúbil, len ti to nepovedal. Aj u ľudí sa to stáva bežne.“, povedal Alan presvedčene. 

„U zvierat sa to nestáva nikdy. Lebo zviera je vždy úprimné. Neklame, nezapiera, nepredstiera. Koná v súlade s tým, čo cíti, riadi sa svojimi emóciami, myšlienkami, inštinktami. Nie ako ľudia. Tí sú falošní, povrchní, hrajú sa na niečo, čím v skutočnosti nikdy nie sú a nebudú. Lebo im záleží na mienke spoločnosti, záleží im na názoroch druhých, chcú byť v ich očiach dokonalými, tak sa pretvarujú a zapierajú svoje vlastné ja. Lebo sa boja, že ich okolie vylúči, že keď nebudú presne podľa akéhosi fiktívneho vzoru, tak nebudú uznávaní. Tým sa líšia od zvierat. Práve tou neúprimnosťou a falošnosťou. Lebo duša zvieraťa je čistá a spontánna, kdežto duša človeka zakalená klamstvami a pretvárkou. Preto, keby ma bol niekto niekedy ľúbil, určite by som o tom vedela. A teraz, teraz už je neskoro. Neskoro začať odznova. 

Hoci posledné, čo živý tvor môže mať a čo mu nikto nezoberie, je nádej, ja ju už nemám, lebo som taká stará, že som si tú svoju nádej za všetky tie roky už vyčerpala. A srdce som mala zlámané tak veľmi, že... Ale, načo ti to tu ja všetko hovorím, veď ty tomu nemôžeš rozumieť! Si mladý, neskúsený, nemôžeš vedieť, čo cítim.“ „Krivdíš mi, žaba!“, zarazil sa Alan. „ja som bol tiež zamilovaný, tiež som trpel, tiež som sa jej to bál povedať. Lebo ona, tá, čo som ju ľúbil, mala iného a ja som vedel, že nemám šancu. Nemysli si, že si jediná, kto trpel kvôli láske!“ „To si nemyslím, zle si ma pochopil, môj drahý. Ale faktom je, že môj čas sa napĺňa a kráti, a že ty to môžeš všetko ešte zmeniť a ľúbiť a zároveň byť ľúbený. Je nádherné byť niekým milovaný...“, povzdychla si žaba. „Pani Ropucha, ale ako to môžeš vedieť, keď si hovorila, že ťa nikto nikdy neľúbil?!?“, ohradil sa Alan. 

„Každý deň sedávam na tomto kameni a sledujem okolie. Vyhrievam sa na slniečku, lovím hmyz, kochám sa v prírode, počúvam zurčanie potôčka, šepot trávy, trepotanie lístia a bzukot komárov. No chodia sem často aj zamilované dvojice. Sadnú si na tamtie kamene oproti“, ukázala žaba, „držia sa za ruky, bozkávajú sa, hrajú sa s vlasmi, niekedy sa i milujú... Tu ich nikto neprichytí, zriedka sem niekto chodí, iba ak dajaký rybár alebo potulný básnik, no i ich kroky je počuť už zďaleka. Málokto veru tuší, koľko lásky a dotykov sa skrýva za týmto porastom. Zvyknem sa na tých zaľúbených dívať. Nedá sa od nich oči odtrhnúť, lebo cítim i vo svojej hlave pomocou telepatie, ktorá je nám, zvieratám taká prirodzená, ako sa veľmi ľúbia. Cítim tie ich emócie, cítim ich vášeň, chuť, lásku, cítim ich vône, teplo ich tiel, cítim, ako je každá ich bunka nabitá nesmiernou energiou, akoby najradšej explodovala a zahltila celé okolie rumencom lásky. To je niečo tak úžasné! Neviem si predstaviť, ako to musia prežívať oni, keď ja cítim na vzdialenosť niekoľkých metrov od nich také teplo, takú páľavu, takú rozkoš. Studené žabie telo by niečo také hádam ani nedokázalo prežiť. Ale mne by stačilo prežiť ten pocit. 

Len to nachvíľočku cítiť vo vnútri. Potom už by som mohla bez obáv umrieť. Lebo by som vedela, že som prežila to najkrajšie, čo sa len prežiť dá.“ „Ako vieš, že je to to najkrajšie, keď si to neprežila? Je to predsa tak ľahko vyprchateľné, tá láska. Je to niečo tak nestále, nehmotné. A po nej takmer vždy prichádza trpké sklamanie. Už sa mi to viackrát stalo. A keby som to bol býval vedel, nestál by som o tých pár krásnych chvíľ. Lebo tých trpkejších bolo oveľa viac.“ „Môj milý, ja si myslím, že aj pre stotinu sekundy sa niečo také oplatí. Aspoň mať tú skúsenosť, aspoň to poznať, aspoň vedieť, že niečo také jestvuje. Za tie útrapy to určite stojí. To je ako keby si sa bál naučiť chodiť, lebo by si mal strach z pádu. Človek nesmie rozmýšľať negatívne. To by sme tu nemali naozaj prečo žiť. Veď život je ako sínusoida. Raz si hore, potom zas dole. Raz sa vznášaš, potom padneš na dno. Ale musíš sa zakaždým postaviť, musíš nájsť v sebe tú silu a vzchopiť sa, musíš ísť stoj čo stoj ďalej, nesmieš sa ani po najtvrdšom pristáti vzdať, lebo život je o výstupoch a pádoch. A keď neprekonáš pád, nemáš ani na to, aby si prekonal výstup. 

Lebo čím vyššie vystúpiš, tým tvrdšie spadneš dolu. Vlastne je to ako hra. Hra na dobré a zlé časy, hra na pozitíva a negatíva a neexistuje racionálny dôvod, prečo sa báť pádu. Iba ak by si bol naozaj pesimista, ktorý má strach sám zo seba. Ale taký nesmieš byť. Lebo taký nemá šancu prežiť. Ani v ríši zvieracej, ani v ríši ľudskej. Toto máme ešte stále spoločné. Pud sebazáchovy. Silu žiť a prežiť. Silu znášať tie výstupy a pády.“ „To znie krásne povzbudivo, Pani Ropucha. Tieto tvoje myšlienky by bolo najlepšie vykričať do celého sveta, aby povzbudili zúfalých ľudí a dodali im odvahu ďalej bojovať. Ja sám som ju tiež často postrádal. Bolo mi všelijako. 

No dostal som sa z toho a teraz som šťastný, že sa môžem s tebou rozprávať. Že som stretol takú prenesmierne múdru žabu, ktorá hovorí, pláva, skáče, myslí a navyše aj povzbudzuje. To by mi nikto neuveril, keby som to komukoľvek povedal. Lebo to je s tebou, milá žabka, ako vo sne.“ „Rada pomôžem a povzbudím, keď sa dá. Doteraz som pomáhala iba zvieratkám. Aj tie majú svoje problémy. No pred ľuďmi o nich mlčia. Lebo jedno z ich posolstiev je robiť ľuďom radosť a nie im ešte pridávať zo svojich problémov. A ty si môj prvý človek. Prvý, ku ktorému som prehovorila. Prvý, ktorému som sa zdôverila. Prvý, ktorý sa pokúsil ma pochopiť. Škoda, že nie si žabiak“, povzdychla si žaba. „Prečo?“, pousmial sa Alan. „Keby si bol žabiak, mohli by sme byť priatelia. Alebo možno aj niečo viac.“ „Čo viac? Myslíš pár?“ „Niečo na ten spôsob“, povedala žaba trochu hanblivo. 

„Pozri sa, žabka, priatelia môžeme byť aj takto. Vždy, keď budem mať trochu voľného času, zájdem sem, k pomaly tečúcemu potôčku za krovie a budeme sa tu rozprávať ako dnes.“ „Nie, môj milý Alan, to nepôjde. Ja sa dám teraz na zimný spánok, a ak to bude osud chcieť, zobudím sa až na jar, keď bude dostatočne teplo, aby môj organizmus mohol normálne fungovať. A ak to osud nebude chcieť, tak sa spolu rozprávame dnes naposledy. Prvý a poslednýkrát.“ 

Žabina tvár sa zachmúrila. Opäť si spomenula na svoj nedosiahnutý životný cieľ, na svoju vysnívanú lásku. Precítila smútok a samotu tak prudko, až ju silno bodlo pri srdci. Zastonala. Tichučko, s boľavým výrazom v očiach. Cítila, že to nepotrvá už dlho. Cítila to až vo špiku kostí, že ona už slnko na jar neuzrie. Bolo jej do plaču. Bolo jej zrazu tak ťažko, že sa nedokázala držať viac svojich optimistických zásad o výstupoch a pádoch, bolo jej tak ťažko, že jej vnútorná duševná bolesť bola tisícnásobne ukrutnejšia ako bolesť staroby. Alan potichu sledoval sťahy jej tváre, díval sa na jej meniace sa oči. Sedela strnulo, bez pohnutia, sedela ako pribitá klinmi ku skale. 

Keď to už trvalo akosi dlho, oslovil ju: „Žaba, čo sa deje?“ „Alanko, mám k tebe jednu prosbu. Nemusíš to urobiť, je to vlastne len hlúposť. Bude ti to určite nepríjemné. Vlastne, nie, nie, nerob nič. Nevšímaj si to.“, bľabotala žaba. „Ak môžem pre teba niečo urobiť, urobím to veľmi rád.“, povedal jej vľúdne. „Tak dobre. Poviem ti to, ale nehnevaj sa za to na mňa. Som už stará.“ „Hovor, neboj sa.“, posmelil ju Alan. „Chcela by som ťa poprosiť, či by si ma nemohol pobozkať. Iba ak ti to nebude odporné.“ „Ach, žabka moja, veď to nie je až také hrozné!! Urobím to, samozrejme.“, povedal ochotne. „Ďakujem, chlapče.“, odvetila žaba. Alan si čupol do podrepu, natiahol k žabe dlaň a povedal: „Vyskoč mi na ruku, žabka!“ Pani Ropucha mu skočila do dlane. Pocítila nádherné teplo jeho bledej pokožky. 

Pocítila niečo úžasné. Konečne sa mohla aj ona dotknúť, ako sa seba dotýkali tí zamilovaní, ktorých zvykla pozorovať. Alan si dlaň so žabou priložil k perám. Pomaly, pomaličky sa k nej približoval. Žaba tŕpla očakávaním. Cítila zvláštne vzrušenie, cítila ako sa blíži pomaly niečo nádherné, bola napätá ako struna. V tom sa dotkli chlapcove pery jej studenej, bradavičnatej hlavy. Boli vrelé, tak vrelé, ako bolo pre ňu doteraz len slnko, boli omamné, sladké, medové, boli ako pohladenie miliónov lúčov, ako teplá bažina, bol to neopísateľný pocit. Žaba pocítila úľavu duše, pocítila slasť, akú ešte nikdy predtým necítila. Vedela, že toto je práve to, po čom vždy túžila, že toto je práve to, čo vždy tým mladým párikom závidela, vedela, že dosiahla svoj cieľ. A bola prenesmierne šťastná, tak šťastná, že to jej staré, slabučké srdiečko nezvládlo a samým dojatím jej puklo...

Alan po bozku odtiahol dlaň od pier. Ležala na nej už vystretá žabka. No nebola studená ako väčšina mŕtvych tiel, ale nádherne horúca. Zapálená ohňom lásky.

Mirra Starr, cca r. 2003