Už je to dlho, čo som chcela začať písať tento článok, ale stále som nemala na to čas alebo podmienky, alebo oboje. Teraz som si čas konečne našla, a tak sa do toho pustím. Je tmavé januárové ráno, a ja som práve po jednom čerstvom zážitku s mojim predivným psom Thassom. V duši mi doznieva obava z toho, čo sa mohlo stať, no aj vďaka Bohu, že sa nič zlé nestalo. Že sa môj nenapraviteľný lump, ignorant a tulák v poriadku vrátil cez dieru v plote domov.

Príhody v tomto článku nebudú nasledovať po sebe chronologicky v presnom poradí, ako sa stali. Jednotlivé príhody budem písať tak, ako to budem v danej chvíli cítiť, čo sa bude hodiť, čo si budem vedieť vytiahnuť z duše a dať "na papier". A isto ich budem pri písaní prežívať znova, veselé či smutné, ako býva aj život sám.

Príhody psie

Lea

Nedá mi nezačať mojím prvým vlastným psom Leou. Lea bola žltá labradorka, nebola však pravdepodobne úplne čistokrvná, alebo mala minimálne pre toto plemeno neštandardnú povahu. Časť jej povahy mohla byť taká onakvejšia hádam aj kvôli môjmu nesprávnemu prístupu čoby k svojmu prvému vlastnému psovi. Chyby psíčkara začiatočníka, aj keď som sa vtedy začiatočníkom vôbec necítila, pretože som už mala celkom dosť skúseností so psami zo sídliska alebo z útulku. Ale keď má človek osemnásť, tak je predsa najchytrejší na svete.

Lea ma od mala často prekvapovala, pričom sa mi pri nej rýchlo rozplynuli niektoré ilúzie, ktoré som mala ohľadne šteniatka. Že to vôbec nemusí byť iba milé a poslušné, a že to čúra a kaká akosi oveľa častejšie, než som si myslela, a že výchova psa je beh na dlhšiu trať, než sa mi spočiatku zdalo.

Lea už ako šteňa začala prejavovať taký svoj svojský zmysel pre humor, a takú akúsi neľúbosť voči cudzím ľuďom. Keď bola malé šteňa, šla som s ňou raz večer za tmy na prechádzku. Mohla mať vtedy zhruba tak tri mesiace. Bola na voľno, držala sa blízko pri mne. Niekoľko desiatok metrov pred nami šli nejakí cudzí ľudia. Zozadu k nim úplne potichu pribeha. Hoci bola ešte malá, hlas už mala hrubý skoro ako dospelý pes. Tým hrubým hlasom im zaštekala za chrbtom, a rýchlo futašila naspäť ku mne. Ľudkovia sa vyľakane obzerali, čo to chcelo byť. Baskerville zmizol v tme.

Keď už bola staršia, robila ešte na ľudí takú kulehu, že stála za bránkou, prednými labkami opretá o múrik plota, a tvárila sa veľmi milo, že akože chce pohladkať. Keď sa o to niekto išiel pokúsiť, tak hromovo zaštekala.

Lea bola najpažravejší pes, akého som kedy mala. Žrala veci organické aj anorganické, ak na nich zacítila molekuly niečoho, čo mohlo mať niečo spoločné s jedlom. Zožrala napríklad drevo, papier, hlinu, kartón, servítky, sklo, plast, gumené rukavice, mikroténové tašky, igelitky, mydlo na pranie, sprchovací  gél, náušnicu z bieleho zlata s pravou riečnou ružovou perlou, drevené uhlie, ale aj Ibalgin, hormonálne tabletky, jed na potkany, tri stogramové horké čokolády aj s časťami obalov...

Kvôli tým čokoládam sme utekali vtedy s ňou na veterinu. Všade sa píše, aká je čokoláda pre psy strašne nebezpečná, a čím horkejšia, tým horšie. Vraj môže byť pre psa smrteľná už jedna tabuľka, pre čivavu možno už aj jeden riadok. Tieto tri viacpercentné horké čokolády boli pôvodne určené ako darček pre moju mamu, ibaže ona si ich nechcela vziať prv, než nebude mať sviatok, tak som ich niekam odložila. Zakrátko som našla len kúsky obalov a zalizujúce sa psisko. Na veterine podali Lei peroxid vodíka, a kázali nám prechádzať sa s ňou po parku pri veterine, kým sa nevyvracia. Nič. Dali jej ešte znova. Nič. Potom mávli rukou, že zrejme strávila aj ten peroxid, a že máme ísť domov. Vôbec nič jej nebolo, strávila bez ujmy čokolády, časti obalov aj peroxid.

Bývalý manžel raz ráno zle zavrel bránu, a tak nám ušli na ulicu tri naše vtedajšie psy - Lea, Goya a Dino. Vybrala som sa ich hneď hľadať. Goya aj Dino boli hneď niekde za bránou. No Lei nikde. Tak som sa ju vybrala hľadať na cyklotrasu, kam sme sa chodievali spolu prechádzať. Nebola tam. Poznala som ju, vedela som, že by nešla až tak ďaleko. Tak reku skúsim opačným smerom. O tri domy ďalej mal sused pred domom viacero vriec so smeťami. Zašla len potiaľ, a tam nenápadne hodovala. Ale zato výdatne. Ešte dva dni po tejto udalosti s prepáčením srala a vracala kusy mikroténových tašiek. Asi v nich boli nejaké zvyšky jedla, obaly od jedla, odpadky. A musela požrať, čo sa za ten čas dalo.

Nasledujúca príhoda súvisí s jedom na potkany. Dodnes neviem, či ho naozaj zožrala, alebo či to bolo nejako inak, a už sa to asi ani nikdy nedozviem. V garáži v skrinke sme mali jed na potkany, také modré tzv. žuvačky. Tá skrinka sa neviem ako otvorila, a z tých žuvačiek nejako ubudlo. Boli vtedy na mieste činu všetky tri psy, ale keďže Lea bola vtedy z nich najstaršia a ešte najsilnejšia, a patrične sebecká, keď sa jednalo o žrádlo, tak ich k "jedlu" nepustila. Hneď ako sme to zistili, šli sme k veterinárovi na výplach žalúdka. Cez hadičku na záhrade do nej napumpoval plno vody. Vracala ju, ale nevyšlo z nej nič okrem čistej vody. Hľadali sme v zvratkoch niečo modré, ale nič tam nebolo. Tak neviem, ako to vlastne bolo, ale Lea, ako vždy, bez ujmy prežila aj túto ochutnávku.

Táto príhoda nesúvisí s jedlom, a dodnes nemám pre ňu logické vysvetlenie. Som však presvedčená, že sú veci, ktoré sú ešte vysoko nad logikou. Veci duchovné. Laicky povedané, veci medzi nebom a zemou:

Jedného dňa som objavila Lei na tele plno chrást, taký malých príškvarov, a okrem toho som zistila, že jej srsť, resp. koža, má úplne kyslú chuť. Bola taká nekľudná a nesvoja, zrejme ju to svrbelo. Napadlo ma, či ju nedoštípali mravce, ale nejako sa mi to nezdalo, že by to bolo až tak. Šla som s ňou k veterinárovi, ona totiž bola potravinová alergička, tak reku či to nemá nejaký súvis. Mali sme vtedy takého veterinára, ktorému išlo hlavne o peniaze, rád si zarobil aj na veciach, ktoré nebolo treba. Na jej zvláštny kožný problém reagoval urobením jej sona brucha, konštatoval, že by bolo treba dať ju vykastrovať, lebo je to určite hormonálne, a povedal mi nejakú sumu za zákrok, ktorá bola podľa mňa dosť prehnaná.

Odchádzala som odtiaľ smutná a sklamaná. Nemala som možnosť ísť k inému veterinárovi, bývali sme na dedine a nemali sme vtedy ešte auto, a toto bol u nás veterinár jediný. Cítila som bezradnosť, a veľmi som chcela Lei nejako pomôcť. Dostala som taký nápad, také vnuknutie, že mám ísť s ňou k vode. Že voda čistí, umýva, pomáha. Šli sme k potoku na kľudné miesto, kde bol dobrý vstup do vody. Modlila som sa, aby jej voda pomohla, verila som v to. Bolo to vtedy pre tú chvíľu vlastne jediné riešenie. Odovzdala som to Bohu. Verila som, že ako je napísané v Biblii "Tvoja viera Ťa uzdravila", tak že aj môjho psa môže uzdraviť moja viera, prostredníctvom vody. Leu som ponorila do vody. Po vynorení sa z vody, hádam kým sme prišli domov, alebo možno max. do večera, už si to naozaj s takým dlhým časovým odstupom presne nepamätám, boli tie chrasty preč, a jej koža už nechutila kyslo. Amen.

Príhody mačacie

Mandy a Enya

O mačkách by sa dalo toho písať veľa. Majú svoj vlastný vnútorný svet, do ktorého myslím nepustia človeka úplne, a možno aj dobre robia. Mám s mačkami viacero príhod, či už veselých alebo aj smutných či dojemných. Tá, ktorá ma zvykne napadnúť ako prvá, je táto:

Mala som chovateľskú stanicu mačiek, chovala som plemeno nórska lesná. Raz som mala naraz dva vrhy mačiatok. Mamou jedného bola Enya a druhého Mandy. Mačiatka sa im narodili s malým odstupom, myslím tak dva-tri dni. Každá mačka mala v mačacej izbe svoju vlastnú pôrodnú bedničku urobenú z plastovej prepravky pre lepšiu hygienu. Enya už mala svoje malé mačiatka narodené, povedzme tie zo dva-tri dni, a potom sa narodili mačiatka Mandy. Krátko na to, ako boli už osušené, sa zrazu ocitli v Enyinej prepravke. Dala som ich späť do Mandynej, a ona si k nim prišla. Nepripisovala som tomu žiadnu zvláštnu pozornosť. Onedlho, keď som ich prišla opäť skontrolovať, boli mačiatka zasa u Enyi. Niečo mi na tom nesedelo. Už neviem, či som ich dala znova k Mandy, ale všimla som si, že je taká nejaká smutnejšia, a že ešte krváca. Pre istotu som ju vzala k veterinárke. Tá sa však neunúvala urobiť jej sono, vyšetrila ju len tak palpačne, a povedala, že to je normálne, že po pôrode ešte krváca, a že keby mala v sebe neporodené mačiatko, tak by to ona predsa pohmatom zistila, a že nech jej len kúpim vitamínovú pastu, a že to sa rýchlo spraví.

Tak sme odišli domov s tým, že to nič nie je. O pár hodín už z Mandy tiekla tmavobordová krv, a mačička bola čoraz apatickejšia. Mačiatka boli opäť v prepravke u Enyi. S Mandy to malo veľmi rýchly spád. Šli sme k inému veterinárovi do Senca. Kým sme tam dorazili, Mandy bola apatická už úplne. Doktor vytiahol okamžite sono, a na obrazovke sa ukázalo mŕtve mačiatko, ktoré v nej ostalo, a spôsobilo jej otravu krvi. Chcel jej urobiť sekciu, ale Mandynka už bola na tom tak zle, že umrela hneď po podaní sedácie.

Vtedy som pochopila, prečo mala mačiatka stále u seba Enya. Mandy jej ich zverila, aby sa o ne postarala, pretože vedela, že ona sama to nebude môcť urobiť.

Keby tá prvá veterinárka nebola lenivá vytiahnuť sono, bolo by možné Mandy ešte zachrániť. Keby bolo keby... Enya odchovala bez problémov svoje vlastné aj Mandyne adoptované mačiatka. Enya milovala byť matkou. Najšťastnejšia bola, keď mala mačiatka. Hneď jej prvý vrh bol neplánovaný, keď sa spojili so Shadowom. Enya a Shadow boli môj prvý chovný pár nórskych lesných mačiek, a boli si tak nejako súdení, mali sa veľmi radi. Rada na nich spomínam, a častokrát ma zabolí, že som si ich kvôli rozvodu a následnej zlej finančnej situácií nemohla nechať u seba do konca. Keď som skončila s chovom, tak som im našla dobré nové rodiny. Shadow šiel k chovateľke Jitke do Čiech, kde ešte nejaký čas pôsobil ako chovný kocúr, a Enya šla na juhovýchod Slovenska k pani Majke, s ktorou som bola v kontakte, kým Enya neodišla "za dúhový most".

Amálka

Mám jednu príhodu ešte dojemnejšiu, a ešte staršiu ako tú s Mandy a Enyou. Stalo sa to myslím v roku 2009. Mala som úžasnú orientálnu krátkosrstú mačičku Amálku, oficiálnym menom Amy Mljet Barry *CZ. Orientálne mačky sa mi páčili už roky rokúce, a jej zadovážením si, som si splnila jeden zo svojich mačacích snov. Netrval však dlho, lebo Amálka nás opustila ešte ako mačiatko, no za svoj krátky život urobila veľmi veľa dobra. Ak by existovali mačací anjeli, ona by bola jedným z nich.

Amálka bola to najprítulnejšie a najkrehkejšie mačacie stvorenie, aké som kedy mala. Ono orientálky prítulné bývajú všeobecne, ale Amy bola prítulná s takou úplnou oddanosťou, a musím povedať, že som ju mala rada takmer až ako dieťa, hoci viem, že to nie je správne. Vyhľadávala moju spoločnosť, kontakt, fyzickú blízkosť, šplhala sa po mne, sedávala mi na pleci. Bola vzrastom menšia a ľahučká, takže som ani veľmi nepociťovala jej váhu. Asi príliš neskoro sme si uvedomili, že Amy nerastie tak, ako by mala. Veci mali rýchly spád. Ale najprv musím napísať, prečo sa to stalo. A čo bolo príčinou chorôb či dokonca smrti mnohých mačiek, len sa o tom akosi nehovorilo. Mačacie výstavy. Miesta, kde sa mačka najľahšie nakazí infekčnými chorobami od iných mačiek.

Keď sme to ešte nevedeli, tak sme vzali Amálku na výstavu mačiek. Bolo to v marci, v kultúrnom dome Ružinov. Prišla tam vtedy za mnou aj moja vtedajšia kamarátka Beáta, a prežili sme tam spolu pekné chvíle. Amálka si veľmi užívala pozornosť ľudí. Ona bola taká v pohode a prítulná, že nemusela byť ani vo výstavnej klietke. Už pri vstupe na výstavu pri veterinárnej kontrole ju obdivovala pani veterinárka a povedala o nej, že je krásna, a že vyzerá ako taká cibetka. Áno, Amy bola krásna, štíhla, čierno bodkovaná, a každého si hneď získala svojim srdiečkom na dlani. Ľudia sa veľa pristavovali pri jej výstavnej klietke. Chceli sa porozprávať, aké to je plemeno, chceli si ju pohladiť, dotknúť sa jej. A ja, vtedy ešte nič netušiaca, som im to umožňovala. Bola som na Amálku veľmi hrdá. Na výstavu mačiek sa vtedy prišli pozrieť aj hendikepované deti z ústavu. Bolo tam jedno staršie dievča na invalidnom vozíku, ktoré sa tak smutno-zatrpknuto tvárilo. Prišla som k nemu, a opýtala som sa ho, či si chce dať na kolená mačičku. Vedela som, že Amálka dokáže zasvietiť tam, kde je tma. Dievča ju malo chvíľu na kolenách, a možno bolo chvíľu šťastné. Amálka nerobila medzi ľuďmi rozdiely, či už ju hladkalo postihnuté dievča alebo rómsky chlapec. Amálkina výrazná bodkovaná kresba sa páčila aj pani posudzovateľke, dostala nomináciu do BIS. Ku koncu výstavy som na Amálke videla, že je už unavená.

Potom nejaký čas po výstave sa jej objavoval výtok z nosa. Veterinárka (tá istá, ktorá nebola schopná urobiť Mandy sono) povedala, že to nič nie je, že môže mať po výstave zníženú imunitu, že jej mám dávať vitamínovú pastu, a mať ju v teple. U nás doma až také teplo nebývalo, ale Amy mala aspoň taký plyšový peliešok, alebo sa zakutrávala do deky. Výtok z nosa neprestával, a Amálka bola nejaká ešte chudšia, a nerástla tak, ako mala. O nejaký čas začala mať problémy s vyprázdňovaním. Vzali sme ju k inej veterinárke do Senca. Čo bola chyba, lebo táto pani doktorka tiež nebola úplne v poriadku. Žiaľ dobrý veterinár sa nehľadá ľahko, hlavne keď má človek obmedzené možnosti. Ale zverila som jej ju, lebo som nevedela, čo je to zač. Konštatovala, že jej stav je hrozný, a že si ju tam musí nechať, že Amy musí dostať infúzie, a že máme prísť na druhý deň. Na druhý deň to bolo ešte horšie, a jediné riešenie bolo Amálku eutanazovať. Keď sme ju tam priviezli, tak bola podľa mňa ešte celkom v pohode, no na druhý deň už bola chudinka taká apatická, ako keby nadrogovaná, mala vpadnuté viečka, bol to strašný pohľad. Urobila som chybu, že som jej ju tam nechala, Amálke určite veľmi chýbal kontakt, teplo a láska, a namiesto toho, aby jej pomohli do života, tak jej pomohli na druhý svet.

Presnú diagnózu som sa nikdy nedozvedela, hoci nás doktorka nahovorila, nech pošleme Amy na pitvu do Brna, lebo podľa nej sú všetci slovenskí veterinári (samozrejme okrem nej samotnej) zlí, neodborní a hlúpi, ako aj všetci slovenskí chovatelia. Pitevná správa z Brna po čase prišla, ale nebola nám na nič, pretože jej obsah bol asi taký, že príčinou Amynho zlého zdravotného stavu a smrti bola nejaká baktéria, ktorej tam nebol ani názov. Baktériu chytila s najväčšou pravdepodobnosťou na výstave. Odvtedy som už na mačacie výstavy chodievala vždy s určitou bázňou, dávala som mačkám sieťky na klietky, nedovolila som ľuďom ich chytať, dezinfikovali sme si vždy ruky a pod. Už to nikdy nebolo ono, a vlastne časom som pochopila, aké sú výstavy nezmyselná fraška, a že je pre mačku oveľa lepšie ostať doma, a pre majiteľa sa tiež nájde x iných spôsobov, ako sa dajú peniaze vyhadzovať von oknom.

Príhody s inými zvieratkami

.............