Husky príhody

 

To nie je husky, ale kríženec!

Sibírsky husky je svojim vzhľadom aj povahou jedinečné plemeno. Ľudia, ktorí sa v tomto plemene nevyznajú, si často myslia, že čistokrvný husky musí byť vždy iba čierno-biely alebo sivo-biely, a že musí mať modré oči. Iní ľudia zas považujú modré oči za niečo zvláštne či nezdravé, a dávajú majiteľom modrookých huskyov otázky, či nie je ich psík slepý. Niekedy vznikajú v tejto súvislosti rôzne komické situácie. Aj ja som už (nie raz) dostala od okoloidúcich ľudí otázku: "On na to modré oko vidí?" alebo "Jemu sa stalo niečo s okom?"

Štandard plemena jasne hovorí, že sibírsky husky môže byť v akejkoľvek farbe. Huskyov teda môžeme vidieť s farbou srsti od čiernej cez šedú, striebornú, tmavohnedú ako horká čokoláda, stredne hnedú ako mliečna čokoláda, svetlohnedý ako škorica, môže byť žltkastý ako labrador, vlkošedý ako vlk či československý vlčiak, dvojfarebný i trojfarebný, a to v plnej farbe, s farebným "frakom" a bielymi znakmi na tvári, labkách, bruchu a inde, môže mať väčšinu tela zafarbeného na bielo s niekoľkými škvrnami v akejkoľvek farbe (toto sfarbenie sa nazýva pinto) alebo čisto biely, a čo do farby očí môže byť modrooký, hnedooký, svetlozelenooký, s každým okom inej farby alebo aj s dvoma farbami v jednom oku. Takže keď vás bude niekto presviedčať, že váš hnedý husky, hoci s rodokmeňom, nie je čistokrvný, pretože husky môže byť iba čierny alebo šedý, tak sa až tak veľmi nemusíte čudovať.

  

 

 

Kačica

Raz sme sa vrátili zvonku, a uprostred nášho dvora sme našli mŕtvu divú kačicu. Ako sa tam dostala, je mi dodnes záhadou. Isté je len to, že prišla ona k nám, niežeby ju naša huskyna odniekiaľ doniesla. Nemala ako, lebo mimo dvora sa nám psy nedostali, ani v susedstve kačky nechovali. Prečo prišla divá kačica do dvora, kde sú psy, to sa asi už nedozviem. Bolo to pre nás každopádne veľké prekvapenie. Ani nie to, že bola mŕtva, lebo akékoľvek zviera, ktoré môže slúžiť ako korisť, husky priamočiaro uloví, ale to, že tam vôbec bola. Len naše psy poznali to tajomstvo, ale neprezradili.

Husky obyčajne svoje obete zabije takmer až z potešenia alebo lepšie povedané zo silného loveckého nutkania, ktoré vo väčšine prípadov nevie ovládať, nie preto, že by trpel hladom. Počula som o huskyoch, ktoré sa dostali na susedný pozemok a zneškodnili desať či dvadsať sliepok alebo kačíc, a nechali ich tam pekne vystavené ako prekvapko.

Kedyže mladým huskym začínajú lomcovať lovecké pudy? Neviem, či sa dá na to odpovedať paušálne, ale paušálne sa dá povedať, že dosť skoro. Na našu Tullicu to prišlo, keď mala štyri mesiace. Boli sme sa prechádzať po poľnej ceste, a dovtedy poslušné šteniatko, na voľno pustené, zrazu zistilo, že existuje nielen vysoký porast, ale aj bažanty v ňom, a tak ich išlo do toho porastu kutrať a plašiť, a na obvyklé "Poď sem!" alebo "Tullaaa!" sa akosi nie a nie vrátiť. A odvtedy je to tak, a z vodítka púšťame len na chvíľu, keď sme si istí, alebo sa veľmi silno domnievame, že sa v našej blízkosti nenachádza žiadna zver .

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kde ste ktooo?

Šteniatka huskyho zvyknú v novom domove prvý deň/prvú noc či prvých pár dní/pár nocí zavýjať. Niektoré nie viac ako iné plemená, no iné o dosť viac, a tých je asi väčšina. No existujú aj extrémy. Raz sme mali doma šteňa huskyho, ktoré nieslo oddelenie od svojej matky a súrodencov tak veľmi dramaticky, ako som sa nikdy predtým ani nikdy potom pri inomo šteňati nestretla. Psík Sammy, ktorého sme boli pozrieť u chovateľov doma, začať jačať už tam, keď ho chovateľka zobrala na ruky, aby ho vzala od mamy a súrodencov, aby sme si ho mohli vziať na ruky my a odviezť. Bolo to také hysterické jačanie, ktoré sa cestou domov v aute trochu zmiernilo, a chvíľami aj celkom prestalo. No po príchode domov začalo zasa. Psík nechcel byť sám, nechcel byť ani s iným psom (s výnimkou chvíle, kedy ho nejako osvietilo a bol dobrý v koterci s fenkou Leou, ale žiaľ potom ho to prešlo), nechcel byť ani so mnou v izbe, ani na dvore, ani pustený, ani v koterci, veľmi žialil za svojou bývalou svorkou. Nie kňučaním, ako zvyknú bežne iné šteniatka v novom prostredí, ale zavýjaním alebo takým "revom". Nemohla som sa od neho vzdialiť, no niekedy nestačila ani moja prítomnosť, nestačila mu spoločnosť druhých našich psov, a dával to najavo tak, že to bolo počuť zreteľne na ulicu aj cez zatvorené plastové okná.

Moje vtedajšie zúfalstvo a obavy boli silnejšie ako trpezlivosť a optimizmus, tak sme psíka o pár dní radšej vrátili späť chovateľom. Bola to samozrejme aj naša vina, pretože sme vtedy na to neboli pripravení, hlavne môj ex, ktorý ho veľmi nechcel, takže to tak dopadlo myslím aj kvôli tomu. Či chceme, či nie, psy sú veľmi vnímavé stvorenia, a ľahko dokážu vycítiť aj veci ako napätie vo vzťahu, strach majiteľa a podobne. Nezvládli sme to myslím hlavne preto, lebo sme neboli o tom obaja presvedčení, neboli sme jednotní, neboli sme na také správanie pripravení, a nemali sme ani najvhodnejšie podmienky vzhľadom na naše bývanie a psie ubytovanie. Tak som sa vtedy s ťažkým srdcom svojho husky sna na čas vzdala, a znova som si ho splnila o pár rokov, keď sa moje životné podmienky zmenili. Dopadlo to vlastne pre všetkých dobre. Chovatelia našli onedlho psíkovi novú rodinu, a v tej sa údajne tak nesprával. Zaujímavé tiež bolo, že my sme boli už jeho druhá rodina, lebo pred nami ho mala doma jeden deň jedna iná rodina, ktorá ho vrátila údajne s dôvodom, že ho neprijala ich druhá fenka. Takže možno bol psík Sammy natoľko chytrý, že si nakoniec tú najvhodnejšiu rodinu vybral sám, a v tej bol od začiatku tichý a poslušný. Kto vie?

Nech je ako chce, sibírsky husky je svorkovo založený, spoločenský pes, tiež veľmi prispôsobivý, a v novom domove si rýchlo zvyká, ale potrebuje k tomu nejakú spoločnosť. Mala som rôzne psy - labradora, cane corso, krížence, kólie, a u žiadneho som nezažila v prvých dňoch v novom domove taký typ potreby spoločnosti človeka alebo iného psa ako u huskyho. Samota a husky, to akosi nejde dobre dohromady. Mal by to mať na zreteli každý potenciálny majiteľ tohto plemena. Platí to aj o dospelom psovi, ale o šteňati obzvlášť. Aj huskyho možno samozrejme naučiť byť sám doma, a to formou postupného tréningu a postupného predlžovania času bytia sám. Ale aj tak bude vždy radšej v spoločnosti psieho alebo ľudského kamaráta.

Nie napriek tomu, ale povedala by som, že práve preto, sibírsky husky nezvykne mať problém s prípadnou zmenou majiteľa, a to ani v dospelosti, ak k tomu musí prísť. Keďže je spoločenský a svorkovo založený, tak sa rýchlo naviaže na nového pána, resp. novú svorku. Je to pre neho prirodzené, pretože po celé stáročia bol husky využívaný ako saňový pes, pričom psovod či zloženie svorky v rámci záprahu sa menili podľa potreby.

 

 

Pohár

Nasledujúca príhoda poukazuje na obdivuhodné kombinačné schopnosti sibírskeho huskyho. Jedného dňa som potrebovala do krhly nadávkovať hnojivo, tak som na to použila starý menší pohár z takého dymového skla. Huskyna Tulla sa o ten pohár veľmi zaujímala, ale nedala som jej ho, vyložila som ho na vrchnák vyššieho kovového suda, aby naň nedočiahla. Už asi rok boli v takom závesnom plastovom kochlíku na stene domu položené tri také isté poháre, ktoré tam boli bezprízorne odložené, občas slúžili ako dočasné popolníky, no väčšinu času o ne nikto ani nezavadil, boli tam položené v zime-v lete. O chvíľu som počula rinčanie skla, tak som sa šla pozrieť na dvor, čo tá Tullica zasa vyparatila. Myslela som si, že zobrala ten odložený pohár zo suda. Na moje prekvapenie tam pohár nedotknuto stál. Tulla sa vynašla inak. Zhodila zo steny ten plastový závesný kochlík (držal tam na šróboch), v ktorom boli tie tri také isté poháre, pričom jeden sa pri páde rozbil, a s tým sa hrala.

Keď som jej nedala ten jeden, tak siahla po presne takom istom z iného miesta. Hoci to miesto bolo podľa mňa ťažšie dostupné. Nikdy predtým ani nikdy potom sa o tie poháre ani o ten plastový kochlík nezaujímala. Je to až mrazivo prekvapujúce, aké má husky kombinačné schopnosti, a aký je vynaliezavý. Domnievam sa, že je taký múdry (či vychcaný), že je schopný prejsť človeku ľahko cez rozum vo veľmi rôznych situáciách.

 

 

 

Stratené kľúče

Bola sa u nás pozrieť na šteniatka jedna zahraničná rodina. Otec tej rodiny sa mi trochu nepozdával. Pripadal mi taký trochu šiši, ak nie štipku úchylný. So všetkých psov sa najviac zaujímal o Thassa, a práve o Thassa sa majú návštevy zaujímať čo najmenej, lebo Thasso jediný z našich psov nemá rád cudzích ľudí, vrčí, šteká a pod. Thasso bol zavretý v koterci, ktorý stál pri koterci, v ktorom boli hlavné objekty záujmu našich návštevníkov. Počas návštevy sa ten pán často pozeral na Thassa, trochu ho dráždil očným kontaktom či nejakým zvukom, a keď na neho Thasso zavrčal, tak sa tak potmehúdsky usmieval. Kvôli našej trojročnej dcére, a vzhľadom na maximálnu bezpečnosť psov a návštev, sme počas návštev zamykali haspry kotercov na visiaci zámok. Kľúčiky sme nechávali visieť v zámkoch, pretože naša malá dcéra ich nedokázala odomknúť, a boli tam hneď poruke.

Keď návšteva odišla, šla som vypustiť psy. Na rad prišli Thasso a Luna, ktorí boli spolu v poslednom koterci. Idem odomknúť zámok - keď tu kľúčov nikde! Pozerám sa okolo seba. Hľadám na zemi. Pri koterci. Pod kotercom. Pri plote vedľa koterca. Nazerám do koterca. Nič. Volám manželovi, aký mám problém. Nemôžem vypustiť Lunu a Thassa. Zmizli kľúče! Vo svojej hlave konšpirujem najpravdepodobnejšiu teóriu. Kľúče ukradol ten podivný pán, pretože bol úchylný! Celý čas sa pozeral na Thassa, dráždil ho, a robilo mu to očividne dobre. Možno nie je úchylný, len ho vzrušuje možnosť nebezpečenstva. Už to mám! Je to kleptoman! Nevzrušovalo ho ani tak dráždenia psa, ako ten nápad, ktorý mu skrsol v hlave. Že ukradne kľúče od jeho koterca! Ale čo ak sa neskôr vráti, napríklad v noci, alebo keď nebude nikto doma, a pokúsi sa ukradnúť Thassa? Thasso s ním dobrovoľne nepôjde, ale možno ho naláka na nejakú veľkú dobrotu, a to by pažravý Thassko možno aj šiel. Alebo ho niečím omámi, alebo ho dokope. Možno ho má v pláne uniesť tam ďaleko za hranice, odkiaľ pochádza. Čo teraz? Manžel mal našťastie odložený jeden duplikát z viacerých kľúčikov od visiaceho zámku, tak som psy po krátkom čase mohla vypustiť na slobodu. Kľúče som po odomknutí nenašla ani v koterci, a tak som sa utvrdila v teórií, že ich musel ukradnúť ten pán. Zmiznúť samé od seba nemohli, ani sa prepadnúť pod zem. Rozhodla som sa, že  to nechám tak, aj keď mi napadlo, že by som mohla kontaktovať slovenskú sprievodkyňu tej zahraničnej návštevy, a pokúsiť sa cez ňu primäť pána, aby tie kľúče vrátil. Že mám pochopenie pre jeho chorobu, a som si vedomá, že za to nemôže, takže to môžeme urovnať. Duch svätý ma osvietil, že som to nespravila.

Prešiel nejaký čas. Nie dlhý, možno týždeň alebo dva, už si presne nepamätám. Šla som niečo čistiť alebo vybrať do Luninej a Thassovej búdy v koterci, a tam som našla pod slamou kľúče! Obvinený pán bol v mojej mysli razom očistený, a ja som sa za svoje obvinenie sama pred sebou hanbila. Ale kto to teda spravil, keď nie ten pán? Odpoveď bola jednoduchšia a jednoznačnejšia, než by sa zdalo na prvý pohľad. Sibírsky husky! Za všetkým hľadaj sibírskeho huskyho (ak nejakého doma máš). Luna! Jasné! Videla som, že vystrkovala hlavu cez koterec, aby sa mohla kontaktovať s návštevou. Ale že bude schopná zvnútra z koterca cez pletivo vystrčiť papuľu tak, aby vytiahla kľúče z visiaceho zámku zvonka, že si to nikto nevšimne, a že si ich ešte aj schová do búdy ako cennú trofej, tak to by ma ani vo sne nenapadlo.

Kľúče som zavesila na karabínu, a tú odvtedy vešiavam na mreže koterca v dostatočnej výške. Lebo husky je husky. Aj vtedy ešte len niečo vyše štvormesačná Luna.

 

 

 

Podsedák a kreslo

Aj táto príhoda sa týka huskyny Luny, vtedy niečo vyše polročnej. Bol deň pred Vianocami, mala som úplne iné starosti, ale aj tak som musela po tomto jej čine výdatne a zdĺhavo poupratovať. Husky totiž asi túžil po bielych Vianociach, a keď ich nemal, tak si ich sám vyrobil. Lunu s Thassom som zavrela do podbránia, lebo pršalo. Bývali tam v podstate bežne, a nikdy nie dlho. Tak tomu bolo aj teraz. V poslednej dobe sa Luna púšťavala do operadla staršieho koženého kresla, ktoré sme tam mali hlavne pre psy. Trochu z neho vyťahovala molitan. A teraz, deň pred Štedrým dňom, kým som sa vrátila z nákupu, čo tam boli hádam hodinu, sa rozhodla svoje dielo dokončiť. Z operadla povytrhávala všetok molitan, a tým jeho doterajšie poslanie navždy ukončila. Ale zjavne sa jej to málilo, pretože okrem toho vypitvala aj podsedák, o ktorý nikdy predtým ani okom nezavadila. Po jeho dôkladnej analýze ostalo celé podbránie zamorené malými molitanovými kúskami, ako keby tam bolo niečo vybuchlo, alebo ako keby bolo nasnežilo. A asi, aby sa mi to tak ľahko nezametalo, tak vynovenú podobu dostal už predtým načatý zmeták a lopatka. Zametalo sa s nimi fakt strašne, pretože molitanové kúsky utekali skôr od lopatky než na ňu, a dohryzená rúčka zmetáka ma nepríjemne pichala v ruke. Tak som si trochu ponadávala, riadne pozametala, a keď bolo všetko v popolnici, tak som sa nad tým aj pousmiala.

P.S.: 27. 12., keď sa opäť otvorili brány obchodov, okrem potravín som kúpila aj novú súpravu lopatky so zmetákom. Toho dňa večer, keď som šla kŕmiť, som ako vždy dala Lunu na pár minút do podbránia, kým nasekám vonku mäso. A čo sa za tých pár minút nestalo? Novú lopatku som našla rozhryzenú na cimpr-campr. Suka dostala po nose, na druhý deň som si kúpila ďalšiu zametaciu súpravu, a tú už odvtedy skladujem v patričnej výške.

 

 

 

Kábel od čerpadla

Na dvore pri dome sme mali studňu, v ktorej bolo ponorné čerpadlo. Z neho viedol elektrický kábel, ktorý bol schovaný v tzv. husacom krku (oficiálne chrániči kábla), a ďalej v bielej plastovej lište, ktorá bola primontovaná o stenu domu. Malej Lune tento projekt však nedal pokoj. Ale musím povedať na jej obranu, že časť lišty zo steny vytrhla už jej predchodkyňa. Tak Luna to vlastne už len dokončila. O nejaký čas vytrhla aj druhú časť, samozrejme ju (ale len trochu) dozhrýzla, potom pravidelne vyťahovala kábel (ktorý som ja pravidelne márne schovávala), potom rozhrýzla husací krk, až jedného dňa rozhryzla aj kábel. Keďže to robila postupne, tak som počítala s tým, že to presne takto dopadne, a tak som pre istotu už dávnejšie v ňom vypla elektrinu. Nejaký čas nám, tak ako vidno na fotke, trčali z lišty obnažené káble. Neskôr sme zistili, že je v nich predsa len prúd. Keď som sa ich dotkla, pre istotu s izolantom, vyletela riadna šupa s iskrou, po ktorej ostala trochu ohorená stena a vyrazilo nám poistky. Bolo jasné, z čoho vyrazilo poistky inokedy. Z toho, že sa s tými káblami tá psia bytosť hrala! A Stvoriteľ ju musel nadovšetko ochraňovať, že nedostala  tých 220. Okamžite som zohnala elektrikára, a bolo to za pár minút všetko vymontované.

Nikoho iného z našich psov ten kábel, predtým tak decentne schovaný v lište na stene, netrápil, len predpubertálne a pubertálne husky. Čo už?

 

 

Aby nám nebolo príliš teplo

Začiatkom januára prišli mrazivé noci. Nie nejaké veľmi tuhé, také bežné ako u nás na západe, okolo mínus 5-6 stupňov C. Na mnohých iných psoch badať diskomfort už aj z takéhoto chladu. Niektoré sa trasú, väčšine vonku chovaných treba zvýšiť prísun potravy, iné treba dávať aspoň na noc radšej už dnu. Huskyho však určite nie. Večer po kŕmení som kontrolovala psie búdy, či je v nich dosť podstielky, či treba dosypať. V Luninej búde som okrem sena a slamy našla aj kusy ľadu. Dostali sa tam tak, že vybrala ľad z misiek so zamrznutou vodou, hrala sa s ním, a ako cennú trofej si ho potom schovala do búdy. A viete, ako sa zo zateplenej búdy robí nezateplená? No predsa tak, že kde je to možné, odtiaľ sa povyhryzáva polystyrén.

 

 

 

 

 

 

 

 

Huskym naozaj nebýva zima. Chladné počasie majú určite radšej ako teplé. Obyčajne im v chladnom počasí aj stúpne miera aktivity, a sú celkovo takí spokojnejší ako v teple. Každý husky znáša teplo inak, niektorý lepšie, niektorý horšie. Problémom nie je ani tak teplo samo o sebe, ako skôr pohyb v teple. Husky v lete v pohode preleží celé dni na dvore (v tieni), ale nebezpečné by pri vyšších teplotách pre neho mohli byť pohybové aktivity. Napríklad záprahové športy, alebo všeobecne ťahanie v postroji, by sa so psom nemalo robiť, ak teplota presiahne +15 stupňov Celzia. Netreba to podceňovať, pretože naozaj môže prísť k prehriatiu organizmu, ku kolapsu, ba až k smrti. Preto ak chceme trénovať od jari do jesene napríklad beh (canicross), tak na tieto aktivity volíme veľmi skoré ranné hodiny, keď ešte nie je prehriaty vzduch. So sibírskym huskym zatiaľ s prehriatím osobnú skúsenosť nemám, zato mám skúsenosť s prehriatou labradorkou, a odvtedy si dávam u všetkých psov na prehriatie v lete naozaj pozor.

S labradorkou Leou sme raz v lete boli v meste. Nechodili sme nijako dlho, trochu sme sa špacírovali po meste. Ibaže vyhriaty asfalt a betón urobili svoje. Fenka sa nám zrazu zosunula k zemi. Odpadla z prehriatia. Našťastie sme mali pri sebe veľkú fľašu s vodou, tak sme jej rýchlo obliali hlavu, krk a ďalšie časti tela, čo nám vyšlo. Trochu sa pozviechala, tak sme sa presunuli do najbližšieho tieňa, kde sa niekoľko minút ešte stabilizovala, a potom sme šli domov.

Väčšina dospelých psov, zdá sa mi, že severských plemien obzvlášť, vie sama od seba odhadnúť, koľko pohybu je pre ne vhodného. Napríklad huskyna Tulla, keď je teplo, tak proste neťahá, alebo iba veľmi slabo. A ja ju samozrejme do toho nenútim, lebo nestojím o prehriatie. Na psovi je vidno, keď mu je príliš teplo. Vidno, že ho pohyb vtedy stojí viac námahy, že nie je radostný, že má vyplazený jazyk a dychčí, čo to dá. Naproti tomu, keď sa ochladí, tak si husky začne "fičať". Takej Tulle sa chce zrazu behať, keď klesne teplota tak okolo nuly, pre ňu ideálne tak pod nulu. Keď sa v zime občas oteplí na +10 alebo aj +15 stupňov, a urobí sa pekný slnečný deň, je na nej razom vidno tú zmenu, že jej je proste príliš teplo, a už sa jej nechce. Chodiť áno, ale behať nie. Na radostný výraz si musím počkať, kým je teplota opäť trochu nad alebo trochu pod nulou. Naproti tomu taká Tajga behávala bez donútenia, aj keď bolo okolo tých +15, dokonca aj tak +18 stupňov. Ono je to totiž nie iba o teplote, ale aj o tom, aké je počasie. Tu už musí človek používať zdravý sedliacky rozum. Pretože ak je vonku +15, bezvetrie a svieti slnko, tak je psovi i človeku teplejšie, ako keď je +18, zamračené a fúka príjemný vánok. Takže sa musíme riadiť individuálnymi podmienkami, a mať na pamäti, že huskymu môže viac uškodiť príliš teplo ako príliš chladno.

 

 

Šimpanz učenlivý

Obľubujem šípky. Od jesene, dokiaľ sa dá do nasledujúceho roka, si na nich vonku pri prechádzkach pochutnávam, keď sú mäkké, sladké, lahodné. Jem ich celé so semienkami aj s chlpmi, aj niekoľko desiatok kusov. Mňam. Nikto z našich psov nikdy nejavil o šípky nejaký zvlášť záujem. Povedala by som, že žiaden. Až na Lunu, ktorá ich konzumáciu odkukala odo mňa. Keď videla, že ich trhám a jem, začala to robiť aj ona. A zistila, že sú veľmi dobré. Odvtedy neprejdem s ňou okolo šípkového kríka bez povšimnutia.

 

 

Kto klope, bude mu otvorené

Husky sa asi domnieva, že o ňom to neplatí. On si otvorí radšej sám. Napríklad taká Tulla sa naučila otvárať si dvere už ako odrastené šteňa. Ale raz sa mi stalo, že som za ňou našla dvere nielen otvorené, ale aj zatvorené. Keďže sa to stalo len raz, tak to zatiaľ nepripisujem jej zvláštnym schopnostiam, ale iba prievanu. No mám sa na pozore, a keď chcem mať istotu, že ostane tam, kde ju chcem mať, radšej zamknem.

 

 

Neberte nám princeznú (Thasska)!

Najlepší Lunin kamarát, kým to s ňou zvládal, bol Thassko. Má na neho slabosť. Od malička jej robil aupairku, vždy pripravený znášať jej hry a vrtochy. Bývali spolu v koterci, bývali spolu vždy pustení na dvore. Nerozlučná dvojka, hlavne zo strany Luny. Keď sa prvýkrát hárala, a mala už svoje dobré dni, tak sme Thasska zatvárali do kôlne, aby ju nekryl (hoci je vykastrovaný, ale aj krytie kastrovaným psom môže niektorým fenám spôsobiť napr. falošnú kotnosť). Tá kôlňa už mala svoje roky, a nie všade bola už pevná. Že sa dá ľahko rozobrať, na to prišla Luna túžiaca po Thasskovi rýchlo sama. Odmontovala (povyťahovala) spodné dosky, a tak spravila otvor, ktorým mohla vojsť dnu k svojmu milému. Chudák, ani v kôlni nemal pred ňou pokoj.

 

 

Bola raz jedna voliéra (alebo lepšie povedané búda)

 

Bola raz jedna voliéra, v tej voliére bola búda, tá búda nebola biela, a stála kvalite primerane veľa.

No prišla Tajga suka, čo začala na strechu jej čúrať.

A prišla Luna fena, čo vytrhla škridle i dreveného profilu dosť veľa.

V tesákoch bola škridla, drevo, na podlahe toľko triesok ešte nevidelo.

Nezmizne búda ako krieda, no dáva jej zabrať divá husky črieda.

 

 

 

Rekonštrukcia

Chceli sme robiť novú fasádu na dome z vnútornej strany dvora, a zbúrať starú búdu na náradie. Vypratali sme pivnicu, z ktorej sme vyniesli aj trochu zvlhnuté dvere, súce už na vyhodenie. Pre huskyho dvere len tak položené na dvore, to je proste výzva. Zhruba po hodine vyzerali takto: (P.S.: Škoda len, že to nedokončila, ušetrili by sme veľa peňazí za veľkokapacitný kontajner.)

 

Alebo sa vkradnúť do starej búdy cez ten otvor, ktorý si pred pár mesiacmi slečna ráčila vyrobiť, nájsť vrecko s práškovou maltou (alebo čo to bolo), odžrať z toho, a potom kakať betónové hovienka. Škoda, že nepredávajú na psie análne otvory rôzne nadstavce ako pri výrobe klobás alebo strojčekového lineckého cesta, možno by sme mohli s Lunkou vyrábať bio betónovú zámkovú dlažbu laugh:

 

 

Ako plynie čas

Lunica mala nedávno dva roky. Už vyše 3/4 roka nič nevyviedla. Obdobie vymýšľania a príležitostného ničenia sa kamsi stratilo spolu s jej pubertou. Samozrejme, občas nájdem vo výbehu nejakú zabitú jaštericu alebo myš, ale zmetáky, lopatky, kreslá a pod. sú pred ňou už v bezpečí. O malých zvieratách to však neplatí, a pri tomto plemene ani nikdy platiť nebude. Teším sa, až sa trocha ochladí, aby sme mohli opäť behávať dlhšie a sviežejšie trasy.

Krátko na to, ako som napísala vyššie uvedenú myšlienku o pretrvávaní loveckého pudu, sme zažili ďalšiu malú loveckú príhodu. Krátku, rýchlu a presnú. Boli sme si ráno s Lunou zabehať. Ona dobre vie, že počas behu nemá zastavovať, čuchať, snoriť alebo loviť (ale aj tak to občas spraví), že za to dostane vynadané, a že ju donútim niečo nájdené (spravidla zároveň niečo hnusné) pustiť z papule. Aby minimalizovala šancu, že ju prichytím pri čine, že ju to donútim pustiť, vynadám jej a pod., tak konala rýchlo. Bežíme si, keď tu niekde vedľa nás prelietava malý vták (asi vrabec). Luna v sekunde vyskočí do vzduchu, vrabca v letku chytí do papule, a šup - celého ho prehltne. Prekvapená panička s pomalými reakciami stihne povedať "fuj", až keď je vrabec bezpečne v pažeráku. Tak jedna nula pre Lunu. A pre mňa opäť jedna krásna ukážka inteligencie tohto plemena.

 

 

Enigma

Takmer presne dva roky na to, ako sme si zadovážili Lunu, prišla k nám Enigma, taktiež z Poľska. Krátko na to, ako k nám prišla, začali sa diať veci. Napríklad pribudla na zemi buď čúranica alebo vyliata voda z misky. A na tom bola položená handra. Kto ju tam položil? Enigma. Prevrhnutá šálka kávy, káva vyliata, ale šálka ostala nerozbitá na kuchynskej linke. Enigma. Alebo manžel našiel na schode vedúcom do domu položený hrnček s nápisom Mirka. Tento hrnček bol už päť rokov schovaný v pivnici v krabici, medzi ešte nevybalenými vecami po sťahovaní, ktoré nebolo zatiaľ kam dať, alebo ktoré proste nebolo treba. Musel byť zabalený v novinách alebo v bublinkovej fólií. Takmer som zabudla, že ho mám, manžel o ňom tuším ani nevedel. Je už starší (myslím ten hrnček), dostala som ho ako 10-11 ročná od mamy na Mikuláša.

A zrazu sa objavil pekne rovno naaranžovaný uprostred schodov. Tonko sa ma pýtal, že načo som ho tam dala, že či som z neho niečo pila, a zabudla som ho tam, či čo? Pozerám, nechápem. Aký hrnček? Však ja na dvore nepíjavam kávu! A nenechávam veci zásadne položené na schodoch! Potom mi to došlo. Enigma! Bola v pivnici, kutrala tam, pravdepodobne vybaľovala veci. A jednu z nich vyniesla. Ale že práve keramický hrnček s nápisom Mirka, a že ho práve položí uprostred schodov do domu, a že ho ani nerozbije, ani neťukne, ani nič. Úžasné, klobúk dole pred sibírskym huskym a všetkým, čo v sebe toto plemeno má! Myslím, že má v sebe oveľa viac, než tušíme. Niečo také prírodno-duchovno-neviem aké. Neviem to pomenovať. Iba to cítim. Až sa to bojím cítiť. Lebo je to niečo veľmi staré, niečo, čo prežilo. Mimo civilizácie. Krásne.

A potom ešte vybalila a vyniesla z pivnice jednu malú sošku psíka. Tiež ju vôbec nerozbila. Našla som ju na dvore. Takéto krásne veci nám urobila dvoj a trojmesačná Enigma.

 

Z Enigmy časom vyrástla krásna, veľká, silná sučka. Silná a s takým potenciálom po svojich predkoch, že jej bola o mňa škoda. Ako keby ste mali Ferrari, a pritom by vám k vášmu životnému štýlu stačila Felicia alebo Fabia. Je veľmi dôležité vedieť sa reálne ohodnotiť, poznať samého seba. A mať v živote správne nastavené priority. Snáď sa mi to podarilo. A tak som našla Enigme nový domov u mushera Miroslava Gregoru. Tam môže ťahať z celej sily do sýtosti. Niekedy je potrebné urobiť v živote aj takéto rozhodnutia. Zvyčajne to bolí, ale ak to vedie k pokoju v duši a k spokojnosti na strane psa aj nového a starého majiteľa, tak je to, verím, správne. Good mush, Eni!

 

 

Cestu si nájdem, alebo spravím (Hannibal)

O útekoch a únikoch sibírskych huskyov sa toho už popísalo veľa. Ja som s tým skúsenosť roky nemala, kým sme bývali v dedine, kde sme mali ploty s betónovým základom, a z materiálu ako 2 metre vysoká kari rohož alebo plot betónový. Nebol problém, a navyše sme mali domy tak, že psy nevideli susedom do záhrady, a keby aj boli videli, ak by ich to nezaujímalo, lebo nikto z našich bývalých susedov nechoval napríklad hydinu.

Veci sa zmenili, keď sme sa presťahovali na samotu pod les. Získali sme síce väčší a oplotený pozemok, ale s oplotením na milú Jarmilu. Plot bez betónového základu, s medzerami medzi zemou a vodiacim drôtom takými veľkými, že tadiaľ prešla aj dospelá ovca, a iba z klasického štvoruholníkového drôteného pletiva. Niečo úplne husky neodolné. Čo nám bolo jasné od začiatku. Takže sme v rámci psieho výbehu, ešte pred presťahovaním sa, museli dať po jeho obvode vykopať ryhy, a do tých rýh zapustiť do zeme kari siete, ktoré šli nad úrovňou zeme ešte aj do určitej výšky. No na miestach, kde na určitých kúskoch kari sieť nebola, lebo nám to spravili páni brigádnici nie úplne tak ako mali, sa pletivo veľmi rýchlo akosi rozplietlo a rozobralo, a tak si husky prechádzali cez takto vyrobené medzery tam, kde nemali.

Bolo pre mňa zaujímavé zistenie, že naša najväčšia, vysoká, nohatá huskyna Enigma prešla cez medzeru veľkosti cca 20 cm, ktorú si vyrobila. Nezdá sa to, ale husky je v tomto podobný ako mačka, tuším tiež u neho platí, že kde sa zmestí hlava, tak tam sa zmestí aj celé telo. Alebo kde sa zmestí hlava a kúsok, aby som náhodou nepreháňala.

 

 

Muška jenom zlatá

A ešte chcem potvrdiť, čo som už raz niekde čítala. Čo sa zdá byť na prvé prečítanie trochu paradoxné, ale keď sa nad tým človek zamyslí alebo to zažije, tak príde na to, že je to úplná pravda. A síce, že čím vo viac "civilizovanom" svete husky žije, tým je to pre neho bezpečnejšie, a hádam aj pre jeho majiteľa jednoduchšie. Vysvetlím. Keď bývate niekde v klasickom rodinnom dome, kde sú ploty, domy, betón, za domom asfalt a pod., tak v rámci takéhoto domova je husky taký, povedzme, kľudný. Nie je tam nič také, čo by ho mohlo zaujímať, dráždiť jeho zmysly, štekliť jeho pudy. Hrabe si diery do zeme, chytá si muchy alebo občas nejakú myš či jaštericu, keď sa vyskytne na dvore. Inak nič, leží si na slniečku, pohodička.

No čím menej civilizácie, a viac prírody, tým je husky nabudenejší. Presťahovať sa s huskym do lesa, alebo niekde na nejaký okraj dediny, kam vám bežne poza plot chodia srnky a iná zver, to je pre huskyho iná káva. Z dvorového pecivála sa stane hliadkovač, ktorý bude všetkými zmyslami vnímať pachy a zvuky okolo seba, a bude sa hodiny denne prechádzať okolo plota, pozerať sa, sledovať, vetriť a zisťovať, čo sa deje, a či by sa nedalo ísť predsa na prechádzku do lesa. Naozaj treba dobré ploty. Čím hlbšie a čím vyššie, tým lepšie. Napríklad naša Lunka, hoci je doma úplne kľudná, tak keď sa pripravuje večera, vyskakuje od radosti pri bránke do výšky cca 180 cm, možno aj viac. Len tak, z miesta, z radosti z blížiaceho sa žrádla.

Musím povedať, že kým sme bývali v dedine, bola som pri voľne pustených psoch na pozemku kľudnejšia. Nemali prečo utekať, nemali dôvod. Teraz ich počas našej neprítomnosti doma zatváram. A ak a raz presťahujeme opäť do dediny, alebo na miesto, kde budú môcť byť poriadne ploty s poriadnymi základmi, tak mi bude ľahšie na duši.

 

Štěstí! Co je štěstí?
Muška jenom zlatá,
která za večera
kol tvé hlavy chvátá;
oblétá ti skráně,
v kadeři se kryje,
v dlaně hlavu skládáš,
ruka utlačí je.

Štěstí jako rosa
na květech se skvěje,
ale bludná noha
náhle zašlápne je;
zašlápnuto vzdechne,
v oblacích se tratí,
snad se jinovatkou
na tvou kadeř vrátí...

(Adolf Heyduk: Dědův odkaz, 1879)

 

 

Každá minca má rub aj líc

A keby len minca, ale hádam aj každé stvorenie. Sibírsky husky je vždy milý a mierumilovný k ľuďom. Je to pes nulovej strážnej alebo obrannej kvality, pretože človek pre neho predstavuje kamaráta. Nie je podozrievavý, nie je agresívny. Niektoré jedince môžu byť k cudzím ľuďom spočiatku rezervovanejšie, resp. jedince po nejakej zlej skúsenosti, alebo v dôsledku nedostatočnej socializácie, plachšie, ale vo všeobecnosti sú husky k ľuďom dobrácke, a to k mladým, starým aj deťom. Aj jedince, ktoré kontakt s cudzími nevyhľadávajú, sa nesprávajú agresívne, ale dodržiavajú si iba určitý odstup. A takých nebýva veľa.

Aký je kamarátsky k ľuďom, taký môže byť kamarátsky aj k druhým psom, i keď aj tu zohráva veľkú úlohu napríklad socializácia, skúsenosti z mladosti, pohlavie, momentálny zdravotný či hormonálny stav, a povaha každého jedného jedinca. Vo všeobecnosti je husky svorkové zviera, ktoré uprednostňuje prítomnosť iného psa či človeka pred samotou.

Bežný sibírsky husky je hravý, zvedavý, komunikatívny. Neviem si osobne ani predstaviť situáciu, v ktorej by mohol sibírsky husky zaútočiť na človeka. Ale chcem sa podeliť o skúsenosti, kedy môže byť sibírsky husky nebezpečný iným psom, a to napriek svojej všeobecnej priateľskosti a svorkovému založeniu. Sú to situácie, kedy husky vlastne ani nevie, že má do činenia so psom. Súvisí to s jeho loveckým pudom, ktorý je u neho taký silný, že pri ňom často prestane rozmýšľať.

Pre huskyho je všetko malé, čo sa hýbe, potenciálna korisť. Napríklad myš, potkan, ježko, vták, jašterica, mačka, veverička, sliepka, lasička, motýľ, vták... Aby sme to pochopili, musíme sa pozrieť do jeho minulosti, o ktorej sa zmieňujem aj v článku O plemene sibírsky husky v odseku o histórií plemena. A síce, že mimo sezóny presúvania sa na saniach za účelom lovu, bývali huskyovia pustení, aby si zaobstarávali potravu sami. Ľudia v týchto dávnych časoch žili skromne, potraviny boli vzácne, bolo dôležité prežiť, a nie ešte živiť naviac hladné psie krky, ktoré nepracovali. Bolo teda vlastne žiaduce, aby si husky v tomto období zaobstarávali potravu sami. A tak to robili. Keď sa pohybovali voľne, tak lovili, čo bolo k dispozícií. Počiatky šľachtenia sibírskeho huskyho siahajú až do praveku. Predstavte si tie tisíce rokov. Ako ťahajú sane, pracujú, ako sú šľachtení, aká musí byť v chove selekcia, ako musia drieť, a v určitých obdobiach sa aj sami uživiť. Takto fungovali až do konca 19. alebo začiatku 20. storočia, kým sa nedostali do Severnej Ameriky a Kanady, kde vypukla zlatá horúčka, a kým sa potom postupom času rozšírili na západ, kde sa z nich časom stali domáci miláčikovia a výstavné psy. Tisíce rokov mohli, ba museli, loviť všetko, čo sa dalo, aby prežili. Takže to majú v sebe, a nám neostáva nič iné, iba sa naučiť s touto vlastnosťou huskyov žiť. A ak chceme chovať napr. hydinu, andulky, škrečky alebo morčatá, tak mať ich dôsledne zabezpečené tak, aby sa k nim husky nedostal. Bez dozoru určite, a pod dozorom, povedzme, iba ak šteňa v rámci socializácie, aj keď je veľmi malá šanca, že by bol v dospelosti s malými zvieratami kamarát.

Takže si predstavme huskyov, ako po tisíce rokov lovia niekde v tajgách napríklad veverice, myši, kuny, sobole, vtáky, proste hocičo malé, čo sa dá zožrať. A teraz sme v 21. storočí, a naši huskyovia sú už dávno dobre chovaní svojimi majiteľmi a vždy sýti. No lovecký pud v nich ostal. Takže keď zbadajú napríklad vonku na prechádzke niečo, čo sa hýbe, a čo by sa dalo uloviť, tak sa za tým rozbehnú. Lebo im tak hovorí inštinkt, je to v nich. Aj keď už nie sú hladní, ale uloviť to proste musia. Z potreby, z inštinktu, z vášne. Husky rozbehnutý za potenciálnou korisťou je v drvivej väčšine prípadov neodvolateľný. Takže preto sa odporúča mať ich vonku vždy na vodítku.

Predstavme si situáciu: Husky niečo vidí, čo vyzerá ako korisť, tak sa za tým rozbehne. Jedným z úspechov lovu je rýchlosť. Azda treba rýchlejšie konať, než rozmýšľať. Z diaľky je to malé, buď to stojí, alebo sa to dokonca hýbe. Určite sa to dá uloviť. Mozog prepnutý do loviaceho režimu, klapky na očiach. Je to tchor? Mačka? Prerastená veverička? Ups, je to jorkšír. Teda bol. A galiba je na svete. On vlastne nechcel. Je to svorkovo založené plemeno, má rado iné psy. To stále platí. Akurát, že práve jedného v podstate omylom zabil. V tej rýchlosti to ani veľmi nevyzeralo ako pes. Nerozmýšľal. Pribehol, chytil ho do papule, trhol s ním vo vzduchu, zlomil väzy, a je po malom psíkovi. Husky korisť pustí, hľadí na ňu, olizuje ju, alebo si ju ani veľmi nevšíma. Jasné, že ju nezožerie. Možno je sám prekvapený, čo to vlastne ulovil.

Takéto situácie môžu nastať, píšem o zážitkoch z praxe. Dokonca môžu nastať aj vtedy, keď si prinesiete domov malé šteňa, pričom sa vôbec nemusí jednať práve o jorkšíra. Niektorí husky sú tak lovecky prepnutí, že sú schopní (v podstate nechtiac) zabiť aj šteňa svojho vlastného plemena. Zoznámenie huskyov s malými psíkmi, hlavne so šteňanami, musí preto prebiehať opatrne, a nikdy nie takým štýlom, že prinesieme domov šteňa, a pustíme ho hneď do psieho výbehu k dospelému huskymu, alebo dokonca do svorky viacerých huskyov. Mohlo by sa totiž stať, že by to boli posledné sekundy v živote toho šteniatka.

Lovecky prepnutým huskyom totiž nejaký čas trvá, kým si uvedomia, že to niečo malé, čo ste práve doniesli, je tiež pes. Odporúčam psov vždy zoznamovať postupne, a dať veciam čas. Ja osobne zoznamujem dospelých huskyov s novo prinesenými šteňatami tak, že sa môžu nejaký čas vidieť spoza bezpečného plota, a potom ich spolu vezmem na prechádzku na neutrálne územie. U huskyho má prechádzka vonku význam ani nie tak z hľadiska teritória, ako z hľadiska toho, že vonku je pre neho veľa zaujímavých podnetov, a tak sa nesústredí iba na šteňa, ale aj na všetko iné, a tak je na zoznámenie viac "duševného priestoru".

Šteňa mám spočiatku na rukách, dospelý husky má pre istotu náhubok, a je na vodítku. Keď vidím, že sa chová príčetne, tak si môže šteňa oňuchať a kontaktovať sa s ním. Vždy len do takej miery, aby to nebolo príliš divoké, aby sa šteňa nebálo, alebo aby mu napr. prílišným skákaním nemohlo byť ublížené. Keď je všetko v poriadku, nechám šteňa, aby šlo na vodítku alebo na voľno s nami v blízkosti dospeláka. Šteňa sa chce takmer vždy hrať a kontaktovať s dospelým psom, ktorý zvyčajne už počas prvej prechádzky pochopí, že to malé nové je psík, a že sa s ním chce hrať. Zvyčajne už počas prvej prechádzky ide náhubok dole, a domov sa už vracajú malý a veľký kamarát. Ale pre istotu som ešte pár dní opatrná, a nenechávam psy spolu bez dozoru. O pár dní sa zvyčajne karta obráti, a veľký husky sa chce s malým hrať, a celkom sa mu aj teší. A o pár mesiacov už malý, no riadne podrastený husky, "terorizuje" toho staršieho, ktorého stále vyzýva na divé hry. 

 

 

Nový obojok

Ako dopadol Dinin nový obojok po jednom hraní sa s Enigmou vo výbehu? Takto:

 

 

 

 

 

Enigma leží na zemi, niečo drží medzi prednými labami, a žuje to. Pomyslím si, aký dobrý psík, že si našiel paličku, a baví sa s ňou. O pár hodín zistím, že Dina nemá obojok. Dina sa hrala s Enigmou vo výbehu. Enigma nezožrala konárik, ale obojok. Však bol kožený. Sťaby BARF.

A teraz už ani neviem, ktorá to huskyna, si minulý rok dala dole, a zožrala vlastný antiparazitálny obojok. Ten bol vyrobený z niečoho typu plast/guma, tak nebol do bodky strávený ako ten kožený, lež vylúčený cez konečník.

 

****************************