Sterilzácia versus kastrácia

Sterilizácia je úkon vratný, pričom môže byť buď fyziologická alebo chemická. Fyziologickú vykonáva operačne v celkovej anestéze veterinárny lekár prostredníctvom prerušenia vodičov reprodukčných buniek, čo sú v prípade psov semenovody a v prípade sučiek vajcovody. Produkcia hormónov v tomto prípade zostáva rovnaká, t. j. sučka aj naďalej hára, akurát nemôže byť oplodnená, a pes má naďalej záujem o sučky a môže ich nakrývať, akurát ich nemôže oplodniť.
Sterilizácia ako taká nezabraňuje chorobám vznikajúcim v dôsledku vplyvu pohlavných hormónov, a sterilizovaný jnedinec sa môže stať opäť plodným, ak sa prerušenie vodiča reprodukčných buniek operačne opäť obnoví.

Pri chemickej sterilizácií sa zvieraťu podávajú medikamenty alebo tvz. antikoncepčný čip, ktoré produkujú po určitú dobu látky zamedzujúce tvorbu pohlavných hormónov.

Kastrácia je úkon nevratný s trvalým efektom. Vykonáva sa taktiež operačne v celkovej anestéze, prostredníctvom trvalého odstránenia orgánov produkujúcich pohlavné hormóny, t. j. u psov semenníkov aj so semenovodmi, a u sučiek vaječníkov, vajcovodov a maternice. Po určitej dobe od vykonania kastrácie, t. j. po úplnom vyplavení hormónov z tela, čo môže byť v závislosti od rôznych faktorov približne 4-8 týždňov, prestane mať pes záujem o hárajúce sučky (aj keď k tomuto sa ešte vrátim, pretože určitý záujem a možnosť krytia "nasucho" ostávajú stále), a sučka prestane hárať, nemôže byť už nikdy gravidná, a v dôsledku absencie výkyvov hladiny pohlavných hormónov v tele sa znižuje možnosť vzniku nádorov a zápalov napr. mliečnych žliaz. Taktiež sa odstráni väčšina negatívnych prejavov správania a psychických prejavov, súvisiacich s pohlavnými hormónmi, ako sú napríklad neznášanlivosť psov či súk navzájom vo svorke v období hárania a určitý čas po ňom, prejavy pohlavnej agresivity, stavy spojené s falošnou graviditou a pod.

Kedy kastrovať

Kastrovať psa alebo sučku možno v podstate kedykoľvek počas života zvieraťa, avšak najskôr po pohlavnom dospení, t. j. u sučky po prvom háraní plus, a u psa, povedzme, po ukončení najdynamickejšieho rastového vývoja, čo býva cca od jedného roka života vyššie. Na túto tému sú rôzne názory, samozrejme úplne rozporuplné. Na jednej strane nájdeme ľudí, ktorí tvrdia, že kastrácia je niečo zlé, neprirodzené, že je to mrzačie a týranie zvierat, a že nech sa dajú vykastrovať tí ľudia, ktorí to chcú dať urobiť svojmu psovi, a na druhej strane nájdeme prívržencov tzv. skorých kastrácií, ktorí ospevujú kastrácie už malých šteniat, po vzore, ktorý k nám nedávno prišiel, ako inak, z U. S. A. Keby sme chceli hľadať pravdu, museli by sme sa pýtať objektívnych veterinárnych lekárov a dlhoročných chovateľov, a to takých, ktorí by nám povedali pravdu, bez ohľadu na zisk a chovateľský marketing. Takýchto ľudí je, žiaľ, čím ďalej, tým menej, a preto človeku často neostáva nič iné, ako sa riadiť zdravým sedliackym rozumom.

Ja osobne nie som zástancom ani jedného extrému, a myslím si, že všetko je vždy treba posudzovať individuálne. Prikláňam sa k názoru, aby boli kastrácie vykonávané buď to z vážnych zdravotných alebo sociálnych dôvodov. Nie som zástancom automatických kastrácií, a tiež som proti tomu, aby si útulky, občianske združenia a chovatelia kládli ako podmienku umiestnenia zvieraťa nutnosť jeho kastrácie. Je to podobne choré, ako keď niekto vyhlási, že chovatelia psov s PP sú pomaly svätí, a že im nejde vôbec o peniaze, a naproti tomu, že chovatelia psov bez PP sú všetci hnusní množitelia, ktorým ide iba o peniaze. Nedá sa mi nad týmto vždy nepousmiať, sama viem, o čom je chov psov aj s PP, aj bez PP, a teda pokiaľ máme vychodený aspoň prvý stupeň základnej školy, musí nám byť jasné, že asi ide viac o peniaze niekomu, kto predáva šteňa za 2000 EUR ako niekomu, kto predáva šteňa za 200 EUR. Samozrejme, máme tu viacero činiteľov ako náklady na chov atď., ale keby sme nahliadli do pravdivého účtovíctva oboch strán, tak možno by sme zistili, že nie je všetko iba čierne alebo biele, ale že máme možno do činenia s mnohými odtieňmi sivej.

A podobne by sme mali triezvo a normálne rozmýšľať aj pri otázke kastrácie. Ja by som to zhrunula tak, že kastrovať je najlepšie vtedy, keď je to potrebné, a určite až pri dospelom zvierati. A kedy to môže byť potrebné? Napríklad u sučiek, ktoré mávajú po háraní pravidelne silné falošné kotnosti, pričom ich neplánujeme zaradiť do chovu, u psov-samcov, ktorým testosterón tak klopká na mozog, že z dôvodu pohlavnej motivácie bezdôvodne napádajú iné psy, keď vlastníme psa a fenu, pričom nemáme možnosti ich počas hárania oddeľovať, a tak je v dôsledku vyhnutia sa trápenia všetkých strán lepšie mať s ich pohlavnými záležitosťami raz a navždy pokoj, alebo máme psy, ktoré vykazujú počas hárania nejaké iné zdravotné alebo spoločensky nezvládnuteľné tendencie.

Nesmieme si samozrejme zamieňať problémy so správaním alebo zdravím psa v dôsledku pohlavných hormónov s problémami zapríčinenými neodstatočnou výchovou, socializáciou, nevhodnými podmienkami alebo povahou či negatívnymi zážitkami z minulosti psa. Bolo by nesprávne nechať psa rásť ako drevo v lese, a potom sa pokúšať riešiť zanedbanú výchovu, výcvik a komunikáciu so psom kastráciou, alebo si vybrať pre svoj životný štýl úplne nevhodné plemeno, ktoré by z nudy nevedelo, čo od dobroty, a vidieť riešenie len v kastrácií a pod. Takto to nefunguje.

Ako to prebieha

U psov-samcov je kastrácia podstatne jednoduchší zákrok ako u sučiek, ale aj u nich prebieha v plnej narkóze. Pozostáva v kocke vyjadrené z uspania, vyholenia malej plochy srsti, vydezinfikovania, spravenia krátkeho zárezu na koži na miešku, vybratia semenníkov so semenovodmi, zašitia, dezinfekcie a prebudenia. Psom sa po operací nasadí ochranný golier, ktorý nosia až do vybratia stehov veterinárnym lekárom, t. j. cca po dobu 7-12 dní. Nie je rozumné riskovať to bez goliera, pretože pes by si na 100% ranu vylizoval, čím by sa predlžoval čas zahojenia rany, plus by hrozilo riziko zanesenia infekcie. 

Niektorí veterinári psom-samcom po kastrácií rany nešijú, podobne ako sa nešijú kocúrom, ochranný golier je však u psov, na rozdiel od kocúrov, aj v tomto prípade nevyhnutný, nakoľko kastračná rana je u psa väčšia ako u kocúra, a nakoľko psy sú schopné si ranu lízať až do stavu deštrukcie. Na čas od vykonania kastrácie po výber stehov sa dávajú psom preventívne antibiotiká. 

U sučky prebieha kastrácia podobne, s tým rozdielom, že trvá o niečo dlhšie, nakoľko sa otvára brušná dutina. Sučke sa po uspaní vyholí plocha srsti na bruchu, vydezinfikuje sa, spraví sa rez na brušnej dutine, vyberie sa maternica, vaječníky a vajcovody, zašije sa, vydezinfikuje, nasadí sa ochranný golier. Pre ochranu zašitej rany na bruchu sa rana prelepí gázou, a sučka sa oblečie do prubanu (sieťového hadicového obväzu) alebo špeciálneho pooperačného odevu.

Cca na 10-14 dní po kastrácií sa sučkám podávajú antibiotiká, aby sa predišlo prípadnému zápalu. Na daný deň, kedy sa kastrácia vykonala, dostanú spravidla antibiotikum ešte u veterinárneho lekára injekčnou formou. Za cca 10-14 dní sa ide opäť k veterinárnemu lekárovi na vybratie stehov.

Po zákroku

Pes či sučka budú po prebudení sa z narkózy samozrejme nie úplne vo svojej koži. Ak ste už niekedy boli na operácií, tak asi viete, o čom píšem. V tejto etape je dôležité, aby sa majiteľ psa správal normálne a racionálne. Psa neľutujeme, neplačeme nad ním, že čo sme mu to urobili, neprejavujeme mu nejaké prehnané emocionálne výstupy, nemáme pocit viny, že sme mu dali spôsobiť bolesť, ktorou si musí kvôli nám prejsť a pod. Musíme mať na pamäti dôvod, pre ktorý sme dali svoje zviera vykastrovať, a tiež musíme vedieť, že o pár dní tento stav prejde, a že naše zvieratko bude čoskoro opäť hravé a aktívne ako predtým.

Zvieratá si, na rozdiel od ľudí, nevedia uvedomiť, čo sa s nimi stalo, a tiež, na rozdiel od ľudí, nevedia nikoho obviňovať alebo rozmýšľať v súvislostiach keby bolo keby, alebo porovnávať "včera ma to ešte nebolelo, a dnes ma to už bolí" a pod. Zvieratám nemôžeme pripisovať ľudský spôsob myslenia. Ten ich je iný, našťastie oveľa menej komplikovaný, a neobsahuje žiadne podmieňovačky a kombinatoriku v zmysle keby, čo ak a podobne. Psovi po kastrácií najviac pomôžeme tak, že sa budeme správať normálne. My ako vodcovia svorky musíme byť tí, ktorí mu ukážu, že situácia je v poriadku, a keď budeme my v pohode, bude v pohode aj náš pes.

Prvých pár dní po kastrácií bude mať pes (hlavne sučka) určite bolesť. Veterinár nám zvyčajne dá na domov aj nejaké lieky proti bolesti, resp. ich zvieratku podá injekčne ešte v ambulancii. Každý pes, podone ako každý človek, má inú mieru vnímania bolesti. Sú psy, ktoré sa budú správať ako hrdinovia, a sú psy, ktoré sa budú správať menej ako hrdinovia. Jedna z vecí, s ktorou sa pes bude musieť naučiť fungovať, je ochranný golier. Tento musí prijať, a musí sa s ním naučiť prechádzať cez dvere, nebúchať do zárubní, napiť sa s misky a pod. Ak je to nevyhnutné, psovi dáme ochranný golier dole iba pod našim priamym dozorom, a iba na tých pár minút, čo sa nažerie, a potom mu ho dáme späť. 

Moja sučka Tulla je veľmi citlivá, a keď bola po kastrácií, bola prvé cca štyri dni z toho taká vyhúkaná, a možno aj ubolená, že sa nevedela sama nažrať. Dávala som jej preto zrať tak, že som ju kŕmila po malých kúskoch z ruky. Z nejakého dôvodu bola v tieto dni ochotná sa kŕmiť iba takto. Po pár dňoch to prešlo, a začala žrať zas sama.

Tiež je dobré, keď máme u psíka po operácií, t. j. aj po kastrácií prehľad, ako je na tom s močením a vyprázdňovaním. Ja som brávala mojich pooperačných pacientov vždy na vôdzke na chvíľu na dvor alebo na ulicu. Niektorí potrebovali na vymočenie a vyšpinenie sa dlhší čas, ako keď neboli po operácií. Určite aj v dôsledku bolesti, a tiež aj kvôli golieru. So psom po operácií zaobchádzame citlivo, vodítko máme tak, aby sme ho nijako neťahali, alebo mu inak nespôsobovali ešte väčší diskomfort, a sme trpezliví. Tento stav čoskoro prejde, a my budeme vidieť, ako sa nás psík cíti každým dňom lepšie.

Aj naša citlivá Tulla, ktorá bola schopná žrať len po maličkých sústach z ruky, sa už na 7. deň po kastrácií tak zotavila, že som ju chodievala venčiť von bez goliera, pretože si už vonku všímala všetko ostatné, a svoju ranu na bruchu vôbec neriešila. Dokonca by už bola chcela aj ťahať v postroji, čo som pochopila z toho, ako začala ťahať na vodítku, ale s touto vecou sme samozrejme ešte museli počkať do vybratia stehov. A potom už bola stopercentná, a mohli sme začať pomaly a postupne vracať sa do športových aktivít. 

Pozn.: Pokiaľ máme doma viac psov, resp. svorku, psieho pacienta po operácií držíme samozrejme zvlášť. Ostatné psy by mohli na psa, hoci dôverne známeho, ale po operácií, reagovať podozrievavo alebo agresívne, pretože psí pacient má v ich ponímaní na sebe nejaký čudný nový pach, má na sebe niečo podozrivo divné, má niečo divné, čoho sa môžu báť, okolo hlavy, a celý je nejaký iný ako bol doposiaľ, pretože vzhľadom na pooperačný stav nemôže vykonávať telesnú gestikuláciu, mimiku a iné prvky psej komunikácie tak, ako za bežných okolností. A preto ho ostatné psy môžu vnímať ako podozrivého, a mohli by na neho (zo strachu) reagovať agresívne alebo nedôverčivo. Takže je na nás, aby sme tejto situácií predišli, a psieho pacienta, ktorý má teraz úplne iné starosti ako komunikovať so svorkou, na nejaký čas izolovali.

Psa po operácií, aj ak je to pes vonkajší, držíme v teple. Samozrejme nemusíme psa, zvyknutého na mínus desať stupňov, presunúť do obývačky ku krbu (opäť raz sa odvolávam na zdravý sedliacky rozum), ale môžeme ho dať napr. do nejakej chodby, predsiene, verandy či technickej miestnosti, kde je, povedzme +5-15 stupňov, kde si môže ľahnúť na nejakú mäkkú podložku, kde má stále neďaleko prístup k miske s vodou, a kde ho nebude nikto rušiť.

Dobrým pomocníkom v týchto chvíľach môžu byť aj Tena (alebo iné) podložky pre inkontinentných, ktoré kúpime v každej humánnej lekárni.

A život ide ďalej

Po vybratí stehov sa odporúča, aby pes ešte jeden-tri dni, v závislosti od toho, do akej miery je rana zacelená, a akú má pes povahu, čo do riešenia svojho tela,  nosil pre istotu ochranný golier. U niektorých psov to potrebné nie je. Keď sú stehy vonku, môžeme sa začať postupne vracať do normálneho života, aký sme so psom viedli predtým. U psov, s ktorými robíme nejaký šport, nenabehneme samozrejme na druhý deň po vybratí stehov na plný výkon, ale začneme iba s úplne malou záťažou, a postupne pridávame. 

U niektorých jedincov je po kastrácií potrebné strážiť veľkosť príjmu potravy, resp. z neho čosi ubrať oproti množstvu pred kastráciou. Každý oranizmus je indidivuálny, a najlepšie nám to empiricky ukáže organizmus nášho psa.