Na rozdiel od sibírskych huskyov, ktorých sme dosť dlho chovali, sú kólie, či už borderské alebo škótske, také dobrácke poslušáčky. Preto bude článok o príhodách s nimi menej dobrodružný a určite nebude plný rôznych vylomenín. Pretože u našich dobráckych a serióznych kólií nie sú vylomeniny, fígle a negatívne aj pozitívne prekvapenia na dennom poriadku. Pretože majú inú osobnosť, povahu aj psychiku, ktorá je nastavená na spoluprácu s človekom v zmysle vyhovieť svojmu majiteľovi.

Nemôžem sa napriek tomu sťažovať, že by bol život s kóliami fádny. Život s nimi je menej adrenalínový, menej dramatický, situácie sú ľahšie predvídateľné. Srandovných historiek mám s nimi zatiaľ ako šafranu, ale zato príkladov poslušnosti, vernosti a inteligencie viacero. Tak poďme na to. 

Terminológia

Ešte kým sme v úvode, rada by som objasnila používanú terminológiu, pretože nie je kólia ako kólia. Pod pojmom kólia možno totiž rozumieť štyri rôzne plemená, a to: 1. kólia dlhosrstá (ako pes z filmu Lassie sa vracia, pričom oficiálny názov plemena podľa FCI je škótsky ovčiak dlhosrstý), 2. kólia krátkosrstá (Lassie vo variante s krátkou srsťou, pričom oficiálny názov plemena podľa FCI je škótsky ovčiak krátkosrstý), 3. borderská alebo border kólia a 4. bradatá alebo bearded kólia. Každé z týchto plemien má svoj vlastný samostatný štandard, iný výzor a inú povahu. Pre účely tohto článku budem pojem kólia používať pre dve plemená kólií, ktoré chováme my, a to pre krátkosrstú a border kóliu.

Moja prvá kólia

Mojou úplne prvou kóliou bol škótsky ovčiak krátkosrstý, iným názvom krátkosrstá kólia, menom Clio (Clark z Mošnova). Priviezli sme si ho z Čiech 24. 05. 2014. Už cestou v aute sa ukázal ako najposlušnejší a naprispôsobivejší pes, akého som dovtedy mala. Viezol sa úplne sám v zadnej (kufrovej) časti auta. Nekňučal, neškrabal, nesnažil sa preliezť dopredu. Teda raz sa snažil, ale akonáhle som ho napomenula, tak prestal, a bol úplne poslušný po celý zvyšok cesty. Ako keby sme pre neho neboli úplne cudzí ľudia. Necítil sa pri nás stratený, nebál sa, bol úplne v pohode a od samého začiatku akoby čakal na moje pokyny. Veľmi pekne reagoval na intonáciu môjho hlasu, bol veľmi empatický, neskúšal, rozumel. Taký vlastne ostal po celý zvyšok svojho života. Pripravený na to, čo povie panička. Pán pes, a predsa niečím večné šteňa. Poslušný, bezproblémový, vždy upravený. Náš Clio. Taký poslušný, že až nesamostatný. Učil sa tak rýchlo a jednoducho ako žiaden iný pes. Ešte stále nám robí radosť. Nikdy s ním neboli žiadne problémy.

Moja druhá kólia

Na tomto mieste ma veru zabolí srdiečko. Ale keď človek nevie, čo ho čaká, tak koná tak, ako v tej danej chvíli uzná za najlepšie. Pre všetky zainteresované strany. A my sme vtedy boli v takej situácií. Ale pekne po poriadku. Moja druhá kólia bola tiež škótsky ovčiak krátkosrstý. Bol to blue merle psík Dasty (Dangerous Blue Zátoka snů). Boli sme po neho tiež v Čechách, tentokrát sme cestovali na otočku vlakom do Kolína. Mohli sme si vybrať z dvoch psíkov, ktorých nám pani chovateľka priniesla ukázať na stanicu. Voľba bola úplne jasná, láska na prvý pohľad s Dastym. A tak sme si ho zobrali, a už nám onedlho šiel aj vlak naspäť. Mali sme mať pred sebou cestu trvajúcu cca štyri hodiny. Ibaže sa stala na trati nejaká nehoda, a tak sme ostali visieť vo vlaku asi tri hodiny na jednom mieste. S novo zakúpeným šteňaťom, pre ktorého sme boli cudzí ľudia. Mala som stres, lebo doma nás čakali naše ďalšie psy, ktoré bolo treba nakŕmiť. A tiež som sa bála, čo Dasty, ako to celé bude brať, ako to bude vo vlaku po takú dlhú dobu s jeho malou a veľkou potrebou. No všetko bolo nad očakávania dobré!

Dasty mi sedel alebo ležal väčšinu času na kolenách a striedavo driemal na mne alebo na zemi. Vyvenčiť som ho šla na toaletu, kde som dala na zem podložku pre inkontinentných a on sa na ňu vyvenčil, hoci to predtým vôbec nepoznal. Správal sa ukážkovo kultivovane, bral situáciu s takou automatickou samozrejmosťou, že to bolo až divné.

Dasty bol super pes. Ale museli sme mu žiaľ onedlho nájsť nový domov, pretože sa nám narodila dcéra a lekári nám povedali, že bude možno postihnutá. Tak sme to vyhodnotili tak, že nebudeme mať čas na šteniatko, resp. na toľkých psov, a Dastymu sme našli novú rodinu, s ktorou sme síce spísali zmluvu o spolumajiteľstve, aj sme ho predali pod časovým tlakom za veľmi symbolickú cenu, ale už sme sa žiaľ s ním nikdy nestretli. Dasty získal dobrú novú rodinu, mal aj výstavnú kariéru, a tak to beriem tak, že sme boli spokojní my, jeho noví majitelia aj pes, a že tým pádom si niet čo vyčítať. Dcéra nakoniec vôbec postihnutá nie je, vďaka Bohu. Hoci sa to udialo v r. 2016, ešte stále spomienka na to, že sme Dastyho dali preč, zabolí. V srdci túžba po blue merle kólií ostala, a tak mali veci časom pokračovanie.

Moja prvá border kólia

Keď už bolo jasné, že dcéra nie je postihnutá, a že sa môžem naďalej venovať psíkom, tak som sa rozhodla svoju túžbu po blue merle kólií si splniť, a možno aj preto, že som potrebovala zalepiť pomysleným leukoplastom tú trhlinu po Dastyho odchode. Rozhodla som sa tentokrát neísť do krátkosrstej kólie, ale do border kólie, aj kvôli financiám, aj preto, lebo border kólie sú dostupnejšie a rozšírenejšie (bola som netrpezlivá), a tiež preto, lebo som sa už dávnejšie pohrávala s myšlienkou si raz borderku zadovážiť. A tak sa stalo, že 07. 07. 2017 k nám zavítala Fida. Malé šteniatko s jedným okom modrým a druhým hnedým.

Malé šteniatka sa ešte rýchlo unavia a veľa spia. A tak som Fidine venčenia spájala s dcériným kočíkovaním. Mám na to krásne spomienky, ako som hore v kočíku vozievala dcéru a na spodku v priestore pre nákup šteniatko. Zaujímavé bolo, že malá Fida z kočíka vôbec neutekala ani nechcela vystupovať. Proste sa úplne automaticky stotožnila s tým, čo jej osud nadelil (alebo teda lepšie povedané, čo panička vymyslela), a tak kým bola malá a zmestila sa tam, tak sa s nami takto pekne vozievala, a keď už bola väčšia a do kočíka sa nezmestila, tak chodievala s nami po vlastných. Moja verná a prispôsobivá border kólia Fida.

Kólie a deti

Z vlastných skúseností môžem povedať, že kólie, či už škótske alebo borderské, sú veľmi dobré plemeno k deťom, teda samozrejme pri rozumnom vedení a všetkej zodpovednosti zo strany rodiča. Či Cio, či Fida, sa našej malej dcére vyslovene tešili a správali sa k tej tak jemne, aby jej neublížili alebo ju nepotiahli príliš silno na vodítku, keď prišla do veku, že ich chcela sama skúšať venčiť. A keď sa aj stalo, že silnejšie potiahli, tak stačilo naozaj iba malé napomenutie. 

Nový domov

Keď si prinesieme domov nové šteniatko, musíme počítať s tým, že nebude hneď nebojácne a smelé. Je to úplne normálna vec, pretože je to cítiaci živý tvor so svojou jedinečnou dušičkou. Keď sa vcítime do zvieratiek v novom domove, tak nám musí byť jasné, že tých prvých pár dní to nemajú veru ľahké. Zrazu ich zoberie niekto cudzí do úplne neznámeho prostredia. Zrazu nie sú nikde žiadni súrodenci ani matka, a všetko doteraz známe je preč. Šteňa sa samozrejme začne automaticky naväzovať na nového človeka, pretože ten sa stane jeho novým "stredobodom vesmíru", no musí sa najprv trošku oťukať, otriasť sa z cesty a začať sa pomaly aklimatizovať.

Pre novo prinesené šteniatko treba mať preto pochopenie. Ja som si pri dvoch našich kóliach v deň ich prinesenia tak polovážne myslela, či nie sú náhodou hluché, pretože boli z nového prostredia také vyhúkané, že na môj hlas v prvý deň ani nereagovali. Určite k tomu prispela aj niekoľko hodinová cesta, ale hlavne tá náhla zmena je vždy pre šteniatko minimálne prvý deň-dva ťažká.

Veľká chyba by bola vziať takéto ešte neaklimatizované šteniatko von na krátku prechádzku bez vodítka. V úplne cudzom prostredí s človekom, ktorého ešte dobre nepozná a nemá ešte k nemu vybudovaný citový vzťah a dôveru, by mohlo spanikáriť a začať utekať, pričom by ani samé nevedelo, kam.

Toto neplatí iba pre kólie, ale pre všetky novoprinesené šteniatka všeobecne, že nový majiteľ nesmie od nich hneď od samého začiatku očakávať priveľa, ale že je z našej strany potrebná empatia, trpezlivosť a láskavý, hoci dôsledný prístup. Prvý deň-dva sú vždy také trochu kostrbaté, a potom je to už každým dňom len lepšie a lepšie. Šteniatku samozrejme od prvého dňa opakujeme jeho meno, pomaly ho učíme naň reagovať, za jeho reakciu ho chválime, učíme ho prísť na zavolanie, zatlieskanie, odmeňujeme ho malými dobrôtkami, pochvalou a pohladením, a tak sa pre neho od prvého dňa spoločného života stávame viac čitateľným, a vlastne aj viac milovaným. O pár dní nám náš nový miláčik začne plne dôverovať a postupne získame najvernejšieho psieho priateľa na svete.

Nežné víly

Všetky plemená kólie majú niečo spoločné. Že sú to psy jemné, vnímavé, empatické, ľahko učenlivé, lojálne, nekonfliktné, chápavé, citlivé. Citlivé napríklad na tón hlasu majiteľa alebo na spôsob zaobchádzania. Bolo by veľkým zločinom na psej duši zaobchádzať s kóliami hrubo alebo ich fyzicky trestať. Pre drvivú väčšinu kólií je dostačujúcim trestom, keď majiteľ na ne zakričí, zvyčajne to ani nie je potrebné plným hlasom, práve naopak. Kólie so svojou vnímavosťou a citlivosťou veľmi dobre pochopia, kedy je ich správanie želané a kedy nie, a pri neprimerane hrubom, necitlivom zaobchádzaní zo strany majiteľa by sa mohli napáchať veľké škody na ich psychike, resp. by sa kólia svojho majiteľa mohla začať báť.

Za normálnych okolností kólia svojho majiteľa miluje, vyhľadáva ho, snaží sa byť s ním, pri ňom alebo ho aspoň sledovať a vyhovieť mu. Kólie patria medzi kultúrne, nie primitívne alebo prírodné plemená, a tak je potreba zaobchádzania s nimi kultúrna, resp. lepšie povedané kultivovaná. Sú to dobrácke duše, pri ktorých sa človek nemusí znižovať pod svoju vyspelú úroveň.

Vždy som veľmi vnímala rozdiel prístupu ku kóliam a k huskyom. Kým husky radi skúšali, kde sú moje hranice, a občas ich bolo treba aj upratať, tých drzejších napríklad aj ľahším dotykom metly po chrbte, tak u kólie by som si niečo takéto dovoliť nemohla. Kým drzejší husky bol schopný sa minútu na to, ako dostal metlou, opäť na niečom (na mne :)) vyškierať :-), tak kólia poslušne sedela s očakávaním niečoho nedobrého už len z toho, že som vzala do ruky metlu, a že som išla potrestať nejakého iného psa. Kóliu samotnú by som metlou proste nepotrestala, lebo by to bolo ďaleko za hranicou intenzity trestu, akú by ona potrebovala. Pre kóliu je zvyčajne dostatočným trestom prísne povedané "fuj" hrubým hlasom.

Kólie sú psy, ktoré nemajú voči človeku (ani voči iným psom) dominantné tendencie, nie je s nimi potrebné zápasiť o hierarchickú pozíciu vo svorke, nepotrebujú si nič dokazovať, sú prirodzene poslušné, ľahko sa vychovávajú a cvičia. Preto sú vhodné aj pre začiatočníkov, pretože aj pri malých chybách zo strany psovoda sa tieto nesnažia zneužiť vo svoj prospech. Myslím si, že kólie sú vhodnejšie pre psíčkara-začiatočníka než napríklad pre niekoho, kto predtým choval nejaké tvrdšie plemená, a mienil by tvrdšie postupy pri nich uplatňované aplikovať aj na kólie. Toto by skutočne dobré nebolo. Kólia svojmu majiteľovi verí a prirodzene ho nechce sklamať. 

Hej bystrá voda, bystrá vodička

Na tomto mieste sa musím dotknúť jednej veci, a tou je taká trochu kóliacka nesamostatnosť, myslím v tom najlepšom zmysle slova. Kto choval niekedy nejaké prírodné alebo primitívne plemeno, tak mi dá za pravdu, že tieto plemená sú samostatné v rozhodovaní. Aby prežili, tak to inak nešlo, zlé rozhodnutie ich mohlo stáť aj život. Na druhej strane kólie sú plemená kultúrne, vyšľachtené na úzku spoluprácu s človekom, na plnenie povelov. Samostatné rozhodovanie je preto u nich na nízkej úrovni. Keď som chovala dosť dlhú dobu naraz sibírskych huskyov aj kólie, tak som tieto ich rozdielnosti priamo žila. Uvediem jeden príklad za všetky. Husky bol smädný. Automaticky zbehol dolu briežkom k potoku, aby sa šiel napiť. Keby bol na vodítku alebo by ťahal človeka napr. na bicykli alebo kolobežke, tak by to urobil tiež, proste je smädný, má diskomfort, tak vás stiahne dolu do vody. Preto ich treba pri práci v záprahu vychovať tak, aby to nerobili, že už pri prvom pokuse vás potiahnuť dole im to treba rázne zatrhnúť, aby bola táto vec do budúcnosti vyjasnená.

Naproti tomu taká kólia na prechádzke, povedzme ťahajúca dogtrekkingovo v postroji, je smädná. Vidím, že jej visí jazyk, dychčí. Ale vie, že má ťahať, lebo som ju tak naučila, a tak robí to, za čo je chválená a z čoho vie, že má majiteľ radosť. Ani ju nenapadne ísť sa sama od seba napiť, z jej strany by to bolo niečo ako porušenie poslušnosti, a to sa predsa nerobí. Smädnú kóliu musím odopnúť z vodítka a ja sama ju poslať povelom a posunkom ísť sa napiť. Máme na to povel, ktorý sa volá "choď sa napiť", a niekedy ho musím aj zopakovať, lebo seriózna kólia to berie tak, že keď sa pracuje, tak sa nepije. Panička musí proste dovoliť, panička musí dať na to povel.

V tomto je mezdi týmito plemenami strašný rozdiel v psychike. Zaujímavé je aj to, že väčšina huskyov, ktorých som mala, si tú vodu našli sami, tak nejako automaticky. Malé šteniatka sa ešte báli zísť dolu briežkom k vode, ale keď im to ukázal starší pes, tak ho nasledovali a šli sa napiť aj oni. Malé kólie sa zvyčajne samé zísť dolu briežkom prvých pár ráz neodvážili. Musela som zísť s nimi, ukázať im, že je to v poriadku, a vymyslieť pre túto situáciu pre ne povel. Pretože to, na čo kólia čaká, je povel. Sú také poslušné, že sú až nesamostatné, a táto ich vlastnosť sa dá samozrejme nádherne využiť v prospech človeka. Človek ich tak vyšľachtil. Vytvoril plemeno, ktoré ovládalo stáda oviec na želanie majiteľa, nie podľa svojej vlastnej ľubovôle. Taký pes musí byť veľmi spoľahlivý a predvídateľný.

Musela to byť makačka niečo takéto vyšľachtiť, do chovu sa museli zapájať najposlušnejší z najposlušnejších. Kólie vďaka tomu vycítia veľa už len z intonácie vášho hlasu, vedia dobre čítať gestá rúk, mimiku a pod. Keby som mala vypichnúť jedno kľúčové slovo, ktoré by charakterizovalo kólie, tak by to bola asi spolupráca. Spolupráca s človekom. Oproti huskyom sa mi zdali byť (chudinky) niekedy nesamostatné a natvrdlé. Niekedy som krútila hlavou, že aký je ten pes hlúpy, že sa nejde ani sám napiť, ale dá sa na to pozrieť aj tak, že je taký múdry a zodpovedný, že sa ani nejde napiť. Husky myslí v prvom rade na seba, a ostatné ho nezaujíma. Kólia má stále na zreteli, čo na to človek. Husky sa rozhodne sám. Kólia sa buď na vás pozrie nesmelým pohľadom s otázkou v očiach "Smiem?" alebo čaká, kým ju do nejakej situácie vy sami pošlete. Ony cítia určitú zodpovednosť za nás a za disciplínu, ktorej sa ľahko a nejako tak automaticky učia, a my zasa musíme mať zodpovednosť za nich, že ich nesmieme tlačiť do extrémnych situácií, pretože ony by do nich z lojálnosti a lásky k nám kľudne šli. Takže keď je vonku horúco, myslite na pitný režim svojich kólií.