Mnoho ľudí má rado mačky aj psy, a mnoho ľudí má obe tieto zvieratká doma, alebo ich spoločné spolunažívanie ešte len plánuje. Hlavne pre tých je určený tento článok, v ktorom rozoberiem správne a nesprávne zoznámenie mačky a psíka.

Na úvod musím poznamenať, že vzťah pes-mačka takmer vždy závisí od psa. Pes je v tomto prípade článkom, ktorý by mohol viac ublížiť, alebo prípadne aj zabiť, a mačka je článkom, ktorý si, v prípade priaznivého správania sa psa, na nového kamaráta vo väčšine prípadov už nejako zvykne. Všeobecne platí, že je jednoduchšie priviesť psa do teritória mačky, ako mačku do teritória psa. Dá sa povedať, že ak je pes správne vedený, tak pri našom zrozumiteľnom a dôslednom vysvetľovaní rýchlo pochopí, že o tom, kto bude v „jeho“ teritóriu, nerozhoduje on, ale jeho majiteľ.

Keď chceme doniesť mačku k psovi, tak musíme v prvom rade dobre poznať svojho psa. Musíme vedieť, do akej miery je lovecky založený, a do akej miery je ovládateľný. Ak pes vonku naháňa mačky, neznamená to, že bude naháňať aj našu vnútornú mačku doma. Cudzia mačka vonku je pre psa obyčajne chápaná ako jeho korisť, no naproti tomu často domácu mačku vnútri v dome dokáže akceptovať ako člena rodiny, a žiadne lovecké správanie voči nej neuplatňuje. Sú samozrejme aj psy, ktoré na milosť nezoberú žiadnu mačku, a to ani vnútri v dome. Preto musíme svojho psa dobre poznať, aby sme vedeli, čo môžeme od neho čakať. A nič nerobiť metódou pokus-omyl.

Zoznámenie psa a mačky nikdy nerobíme tak, že si donesieme domov mačku, ktorú pred psom vypustíme z prepravky štýlom „Na, tu máš mačičku“, resp. „Dej sa vôľa Božia“. Zoznámenie psa a mačky musí vždy prebiehať postupne, po krokoch a pod našim dohľadom. Pokiaľ by to podmienky nášho bývania dovoľovali, bolo by ideálne oddeliť zvieratá na cca prvý týždeň tak, aby sa mohli vidieť, ale nemohli sa priamo kontaktovať, napr. pletivom. Psa musíme vhodnému správaniu pri mačke obyčajne naučiť, a to jednoducho prostredníctvom odmeňovania správneho správania, a pokarhania za správanie nežiaduce. Podobne ako pri učení psa na čokoľvek iné.

Ak máme doma psa, a prinesieme si domov novú mačičku alebo mačiatko, je ideálne mať prvé cca minimálne tri dni mačku v samostatnej miestnosti, aby si aspoň trochu zvykla na nové prostredie a na nás. Stačí k tomu jedna izba, kde bude mať záchodík, misky, škrabadlo. Po tomto čase môžeme začať s postupným zoznamovaním, pri ktorom by bolo ideálne mať pomocníka. 

Jeden človek by mohol mať v prepravke mačičku (neodporúčam ju mať iba tak na rukách, pretože mačka sa môže psa vyľakať, a pri pokuse utiecť by mohla človeka, ktorý by ju držal, poškrabať), druhý človek by mohol držať na vodítku psíka. Nikdy ich nepúšťame pri prvom kontakte spolu voľne, ale necháme psíka priblížiť sa k prepravke, a cez mriežky si mačku ovoňať a poobzerať. Ak je pes príliš búrlivý, napr. šteká, kňučí od vzrušenia a pod., tak jeho prejavy tlmíme, a za stíchnutie a upokojenie ho odmeníme. Keď je upokojený, môžeme sa s ním opäť opatrne pokúsiť prísť bližšie k prepravke, aby si mohol oňuchať mačku cez mreže. Ako náhle by prejavil známky prílišného rozrušenia alebo hlasových prejavov, musíme ho znova upokojiť. Ak sa upokojí, za odmenu si môže mačičku oňuchať znova. Pes rýchlo pochopí, že k mačke sa dostane bližšie iba vtedy, keď sa bude správať vzorne. Takýto tréning na prítomnosť mačky môžeme s ním robiť cca 2 x denne po dobu pár dní alebo pár týždňov, kým budeme na psovi vidieť, že sa v prítomnosti mačky správa vhodne a bez prílišných emócií. Musí sa ju naučiť pokladať za niečo bežné, a my mu v tom musíme samozrejme pomôcť jeho dôsledným usmerňovaním.

Po tejto dobe, keď už bude psík vedieť, že nemá vrčať, štekať, útočiť alebo sa búrlivo vrhať smerom k mačke, ich môžeme spolu pod dohľadom pustiť v izbe. Psíka odporúčam nechať pre istotu na vodítku, pričom ak by sa správal dobre, tak vodítko môžeme z ruky pustiť, ale pre každý prípad, aby bol v prípade potreby ľahšie odobraný od mačky, odporúčam ponechať mu vodítko pripnuté na obojku. Mačka bude psa pravdepodobne od seba odháňať, resp. sa bude snažiť pred ním ujsť na vyššie situované miesto napr. na nábytku, kam na ňu nedočiahne, a odkiaľ bude mať ona na neho rozhľad. Mačkino správanie je v úplnom poriadku, hranice kontaktu by mala určovať ona. Tieto vyššie položené miesta by však mali byť chápané ako útočisko pre mačku, kde môže mať svoj kľud, a nie ako miesta, na ktoré sa môže utiekať pred dorážajúcim psom. Psíka musíme viesť k tomu, aby mačku nenaháňal, nelovil, neštekal na ňu. Aj keď prvé dni sa to môže zdať byť ťažké, väčšinou sa to o pár dní podarí, s výnimkou notoricky nevraživých alebo notoricky loveckých jedincov.

Priniesť psa do teritória mačky býva obyčajne o niečo jednoduchšie, ale pre istotu by som odporúčala aplikovať vyššie uvedený postup, ako pri prinesení mačky do teritória psa. S tým rozdielom, že mačka, keďže bude na svojom území, nemusí byť pri zoznamovaní nevyhnutne v prepravke, pretože ona bude doma, a bude vedieť, kam môže v prípade potreby uniknúť. Psa odporúčam mať pre každý prípad prvých párkrát na vodítku.

Tieto rady sú viac-menej všeobecné, vždy treba brať do úvahy, že každý pes a každá mačka sú individuálne bytosti, ktoré môžu na tú istú situáciu reagovať úplne odlišne. Niektorý pes si môže na novú mačku vo svojom teritóriu zvyknúť o dve minúty či dve hodiny, iný o dva dni, ďalší o dva mesiace, a niektorý si nemusí zvyknúť nikdy. Niekedy sa medzi psom a mačkou vyvinie krásne medzidruhové priateľstvo, kedy si budú spolu nažívať v pokoji a harmónií, hrať sa, navzájom sa umývať jazykom, spať spolu v jednom peliešku, jesť z jednej misky a pod. Inokedy sa môžu iba diplomaticky tolerovať, v ďalšom prípade sa môžu po celý život neznášať, a ich vzájomné spolužitie bude napriek našim prianiam nemožné. V poslednom prípade, ak budeme chcieť chovať mačku aj psa, im budeme musieť zabezpečiť oddelené priestory. A mať v srdci dostatok lásky a porozumenia pre obe strany napriek tomu, že nebudeme môcť mať naraz pradúcu mačku v lone a spokojne oddychujúceho psa pri nohách.

V zásade platí, že šanca na úspech je vždy oveľa vyššia pri mačiatku a šteniatku, než pri dvoch dospelých zvieratách. Ale vždy sa nájdu aj výnimky, a vždy je všetko individuálne. Vždy ten, kto musí mať najviac rozumu a citu pre situáciu, musí byť človek, ktorý by mal proces zoznamovania aj proces vzájomného spolunažívania korigovať tak, aby sa minimalizovala ujma na zdraví, psychike či na životoch.